Veže Baziliky minor svätého Mikuláša nie sú jednovaječné dvojčatá

Na ulici

Prehliadku Dómu sv. Mikuláša ukončila skupinka milovníkov trnavskej histórie návštevou jeho troch zvonov v južnej veži. Na spiatočnej ceste minuli dvere, ktorými vošli na točité schodisko priamo z ulice. Františkán Georgius ich viedol nižšie, k iným železným dverám, skrytým v pološere na začiatku kamenného schodiska.

Pred aprílom 2008 bola severná veža farského kostola naposledy takto odvážne odhalená v 20. rokoch 19. storočia. Foto: Laco Šebák

„Tieto dvere vedú priamo do kostola,“ obrátil sa k strapcu hláv náš sprievodca. „To len pre úplnosť. Teraz už môžeme vyjsť na ulicu,“ a ukázal na dvere za nami. Do veže nakuklo zubaté marcové slnko. Trochu oslepení sme opatrne schádzali železným rebríkom. Prvé naše pohľady patrili veži s kamennými chrličmi dažďovej vody s rínou, obsadenou koldokola sivými holubmi. Tie patria ku kostolu rovnako ako zlatom sa jagajúce kohúty na vežiach.

Boaz a Jachín
K našej skupinke sa pri Oláhovom seminári oproti pridal aj Georgius, schovávajúc do hnedého habitu
zväzok starých kľúčov.
„Veže dómu nie sú ako jednovaječné dvojičky, skôr pripomínajú dva stĺpy Boaz a Jachín na priečelí Šalamúnovho chrámu,“ povedal. „Každá žila svojím vlastným životom. Historici sa snažia ich osudy poodhaliť. Pomocníkmi sú iba stručné záznamy o účtoch, inventári, živelných pohromách a opravách, prípadne dobové rytiny a maľby. Pomôže aj výskum v teréne, skúsenosti pamiatkara, kunsthistorika, archeológa, porovnávanie letokruhov drevených častí konštrukcií. Najpresnejšie a zároveň najtajuplnejšie odkazy minulosti skrývajú časové schránky. Sú to tie duté gule, či skôr vajcia na špici veží, nad ktorými býva upevnená ešte socha, kríž, polmesiac... V našom prípade je tam kohút. Keď dobre zaostríte, uvidíte nad ním ešte šesťcípu hviezdu. Na jej hornom cípe je pripevnený malý dvojramenný krížik s latinským nápisom Pane, pamätaj na mňa. To, samozrejme, odtiaľto nerozoznáte, ale presne pred štyrmi rokmi bol tento veterník zo strechy južnej veže sňatý, zreštaurovaný a vrátený na svoje dávne miesto. Kohút má na hornom chvostovom pere vyrazený aj dátum výroby 1570. Letopočet korešponduje s údajmi o stavbe tejto veže, s dendrologicky zisteným vekom jej dreveného podkrovia i s poznámkami o následne kupovanom plechu na jej zastrešenie.“
S hlavami vyvrátenými dohora ako v prvých radoch bývalého kina Partizán sme sa premiestňovali k južnej strane kostola. Georgius pokračoval. „V ďalšom roku pri rekonštrukcii severnej veže sňali aj jej veterník vrátane gule. Jej obsah nebol pre pamätníkov prekvapujúci, pretože pred polstoročím pri nátere kupol zároveň sňali a očistili oba veterné kohúty. Gule skrývali staré mince, písomnosti a rôzne sakrálne predmety. Do gúľ vložili nové odkazy pre budúce generácie, nevrátili do nich len kovové tabule s textami. Tabuľka z gule v severnej veži s menom arcibiskupa Juraja Slepčianskeho-Pohronca a opáta a trnavského farára Andreja Peterfiho bola z roku 1676. V tom roku pod ich vedením bola veža po veľkom požiari Trnavy opravená a dokončená do dnešnej podoby. Opis ostatných predmetov je verejnosti známy z nedávneho preskúmania v guli uchovávaných listín.“

Prst v papieriku
Zo staršej listiny vyplynulo, že farár Peterfi dal 30. júla 1676 do nej vložiť aj do papierika zabalený prst z ľavej ruky sv. Felixa a relikvie iných svätcov. Ďalšiu veľkú opravu strechy veže prezrádza dokument z roku 1760. Georgius nám o ňom povedal viac.
„V deň sviatku mena Panny Márie z vďaky za jej pomoc pri víťazstve nad Turkmi pri Viedni, teda 12. septembra, biskup a prepošt Jozef Svätohelenský (SzentIlonay) pridal k relikviám ostatky mučeníka Lucida. Začiatkom 19. storočia sa severná veža nachádzala v katastrofálnom stave. Niekoľkoročné opravy vyústili v slávnostné vloženie starých listín a relikvií do nového medeného tubusu dňa 13. augusta 1825. V zaspájkovanom tubuse, vloženom do gule, bolo miesto aj pre nové listiny, zoznam mestskej rady, mená remeselníkov, dokonca aj pre reklamu lekární U zlatého jednorožca a U čierneho medveďa. K medeným peniazom priložil farár Martin Miškolci jeden zlatý.“
Georgius sa zadíval ponad fiály a chrliče na guľu pod druhým kohútom. „Požiar, ktorý 23. júla 1666 zničil takmer celé mesto, južnú vežu ušetril. Svedčí o tom vek trámov. Strecha však bola poškodená už dávnejšie víchricou. Prehnala sa mestom v stredu v noci 4. februára 1643. Tento dátum sme si už spomínali v súvislosti s tragédiou rodiny baróna Daniela Esterháziho, keď mu pod zvalenou strechou jeho domu v Trnave zahynuli dve deti aj s pestúnkou. Od tohto roku vyše tristo rokov odpočívala v guli južnej veže tabuľka so znakom mesta a nápisom Boh v kolese. Na jej druhej strane je meno starostu Juraja Frölicha, kapitána Blažeja Kériho a ďalších členov mestskej rady.“ Pokračovanie nabudúce
 

LACO ŠEBÁK

23. 03. 2011 00:00