Mimoriadna udalosť: Premiér slovenskej vlády v Trnave. Neublížil som žiadnemu z vás!
Retro
Trnavský hlas č. 11 vyšiel 13. marca 1991 a v prvom rade informoval čitateľov, dopisovateľov a spolupracovníkov, že redakcia sídli v nových priestoroch. Presťahovala sa do budovy Okresného úradu na Kollárovej ulici.
Premiér V. Mečiar sa prihovára účastníkom mítingu v preplnenej zasadačke Okresného úradu v Trnave. SNÍMKA: R. Selický
Ďalšou témou bolo stretnutie predstaviteľov platformy VPN – Za demokratické Slovensko (ZDS), ktorých viedol Vladimír Mečiar. „KC VPN nerešpektuje názory z okresov, vidieka, ignoruje skúsenosti drobných aktívnych členov a funkcionárov VPN, a tak sa realizácia vytýčeného hesla Šanca pre Slovensko zahmlieva,“ zdôraznil Arpád Matejka. „S obrovským záujmom sa očakávalo vystúpenie predsedu slovenskej vlády Vladimíra Mečiara. Splnilo očakávania. Bol to typický Mečiar. Bezprostredný, ľudský, úprimný.“ Hovoril najmä o rozkole v hnutí VPN, o bezvýhradnej podpore záujmov Slovenska, o tom, že Hrad a Praha nemôžu rozhodovať o Slovákoch. Slovensko malo vyššiu mieru nezamestnanosti aj nižšie platy ako Česko. „Vláda musí zodpovedať a plniť predovšetkým vôľu ľudu, ktorému vládne a ktorého dôveru si musí udržiavať!“ Informoval aj, že do parlamentných volieb vstúpia už samostatne. Dôveru ľudu si udržal dosť dlho a odchádzal iba s malou korzičkou.
Kam to kráčame?
Patrik Herman je populárny moderátor relácie Lampáreň. V Markíze pracuje už od roku 1996. Začínal ako hovorca na magistráte v Trnave a vysielal aj v už zaniknutom rádiu Forte. Úvaha, ktorú uverejnili na prvej strane tohto čísla, možno bola jednou z jeho prvých prác. „Istý pán kedysi povedal: Štát je tým bohatší, čím má viac vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Nemienim s týmto názorom polemizovať. Plne s ním súhlasím, ale... zdá sa mi, že sa v tomto smere náš štát rúti nevedno kam. Prečo? Poznám skutočne len málo krajín, kde vysokoškolské štúdium možno považovať doslova za trest. Veď aké šance a možnosti výberu majú takí trnavskí stredoškoláci z obyčajných rodín? Každý rodič vie, čo koštuje dochádzanie za štúdiom. Ubytovanie, strava, cestovanie... Po skončení štúdia sú vysokoškoláci jednou z najviac postihnutých skupín v nezamestnanosti. Kam to kráčame? Do tej vysnívanej Európy?“ Dnes je to úplne o tom istom. Päť rokov štúdia zvládnu rodičia financovať iba vtedy, keď študent pracuje či brigáduje. Po skončení školy si polovica vzdelaných a šikovných ľudí nájde prácu v zahraničí. V Európe už sme, ale nič sa nezmenilo.
V ústí staničného parku v Trnave v poslednom období vyrástol objekt, o ktorom sme si mysleli, že patrí ČSAD, závodu 814 v Trnave. Spýtali sme sa, a nebola to pravda. Podľa ich informácií si objekt pripravovali pre svoje účely trnavské Reštaurácie, š. p. Tie však už odovzdávajú všetky svoje objekty do privatizácie.
Kto na rozostavaný objekt siahne, je našou otázkou. SNÍMKA: R. Selický
Celo Radványi
Ľudovít Štúr napísal: Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Celestín Anton Radványi bol nenápadný sivovlasý, žoviálny a veselý pán, ktorý dlhé roky býval v Trnave na Divadelnej ulici. Nedožité osemdesiatiny pripomenuli v redakcii zhrnutím jeho práce a života. „Svojho času patril k najznámejším slovenským novinárom a publicistom-historikom. Svoju lásku k histórii a hlboké národné presvedčenie pretavil do obrovského množstva novinových článkov, v ktorých oprašoval pamiatku mnohých neprávom zabúdaných velikánov slovenského národa činných v rozličných oblastiach. Tieto výlety do minulosti vyústili napokon roku 1942 do vydania prvej encyklopédie významných slovenských osobností s názvom Slovenská krv.“ Celestín Radványi písal aj historické romány, poviedky pre mládež, divadelné hry a libretá. Západoslovenské múzeum pripravilo spomienkový seminár, na ktorom odborníci zhodnotili dielo, aj „...znovupripomenutie mena toho, ktorý po celý svoj život sám pripomínal zabudnutých.“
Všetci spokojne
„Urobili zlú vec, Marián G. a Jozef B., obaja z Hlohovca-Šulekova. Mladí chalani. Jeden z nich narodený v roku 1968, druhý v roku 1961. Štvrtého februára v minulom roku spoločne sa vlámali do rekreačnej chaty pri Hlohovci, z ktorej odcudzili poľovnícky opasok s nábojmi do brokovnice. V noci z 8. na 9. februára pomocou páčidla vnikli do skladov Zeleniny, závod v Leopoldove, kde potiahli autorádiá. Pri prvom objasňovaní to všetko priznali. Okresný súd v Trnave im vymeral trest. Obaja si mohli odpustiť kradnutie. Mohli žiť, dnes, spokojne.“ Keby si všetci delikventi odpustili trestné činy, všetci by sme dnes žili spokojne a väznice by sme vôbec nepotrebovali.
JÚLIA KAMPFOVÁ
18. 03. 2011 00:00
