Zazvoní a šliape sa domov!
Reportáže
Vyzerá to ako riešenie nejakej hádanky. Koľko žiakov sa zmestí do školského cyklobusu a s koľkými deťmi dokáže na pohľad chudorľavý, nemytý a nečesaný rikša v Dillí šliapať do pedálov? Na tento rébus si priamo v Dillí posvietil Vladimír Kampf.
Na konečnej v uličke pri škole. Foto: Vladimír Kampf
To raz jedna kolegyňa, s ktorou nás poslali na juh Indie za istým slovenským podnikateľom do ajurvédskeho centra na chudnutie, dostala kultúrny šok už na letisku: „To tu asi stavajú,“ zaševelila po vystúpení z lietadla. Nie, to je tu tak. „Asi je tu nejaká chemická fabrika, však?“ ohrnula nos. Nie, to je pach, ktorý mi pripomína zmes karí korenia a moču. Tak väčšinou vonia India. Snažil som sa všetko vysvetliť. Ako cestovateľský zelenáč len vyvaľovala oči. To ešte netušila, že bude mať jedovatého hada pod záchodovou doskou v hotely a ďalšie nástrahy na ňu budú číhať takmer na každom kroku, napriek tomu, že sa zavrie na niekoľko dní do izby a vytvorí si na vlastnú obranu akýsi mikrosvet.
Heňa mala šťastie, že sme vystúpili vo veľmi peknej časti Indie. Spomenul som si na ňu, keď ma priviezol taxík z letiska do centra Nového Dillí. Uf. Napriek skúsenostiam a predchádzajúcim zážitkom som tu v januári tohto roku chytal kultúrny šok aj ja. V Dillí som bol po prvý raz. Nečakal som, že okolo železničnej stanice Nového Dillí bude až také občurané smetisko, na ktorom sa pasú tučné potkany. Malé myšky som si ani nevšímal.
Cyklorikša má jeden prevod, sotva sa hýbe a drží pokope. Foto: Vladimír Kampf
Podvodníci chrapúni
Štvrť Pahargandž pri stanici je plná hotelov. Dá sa vybrať, ale takú špinu človek asi inde nezažije, aj keď si v zúfalstve priplatí za lepšiu izbu. Okrem toho tu má každý takmer istotu, že si bude vláčiť boľavé brucho v rukách. Už dlho mi počas cestovania nič poriadne nebolo. Na staršie kolená som sa dal zaočkovať, ale... V Dillí asi nič nepomôže. Zvlášť v Pahargandži uprostred mesta. Napriek vnútornému hnevu na seba, kam som to zasa vliezol, som bol aj spokojný súčasne. Na cestách to nie ľahké, ale bez exotiky nevydržím. To, že miestni nadháňači a otravovači a ponúkači a podvodníci a obchodníci sú väčší chrapúni ako kdekoľvek inde, mi neprekážalo.
Na rohu rušnej ulice vedľa školy som našiel stanovište školských „autobusov“. Cyklorikše upravené na osobnú dopravu aspoň desiatky malých školáčikov vyzerali malebne. „Šoféri“ postávali vedľa stánku pouličného predavača rýchleho občerstvenia a čakali na detičky. Každá rikša smerovala od školy iným smerom v štvrti. Štreka niekoľko kilometrov, pri ktorej rikša šliape do pedálov akejsi starej nemotornej opachy. Vďaka štebotu detí však pôsobí tento dopravný prostriedok milo.
Klasické osobné cyklorikše pre dospelých majú sedačku vzadu. Zmestia sa na ňu dvaja až traja ľudia a batožina. Školské rikše sú upravené „nákladiaky“. Zmestí sa do nich detí ako smetí...
Európan by takú haraburdu už dávno odviezol do šrotu. Foto: Vladimír Kampf
Vraj neexistuje
Jeden z rikšov taxikárov ma pozdravil vztýčeným palcom. „Good, sir!“ zasmial sa na plné ústa, vyceril veľké zuby. „Daj nám minimálne päťsto rupií, keď tu fotografuješ,“ vyzval ma. Päťstovka je síce sotva osem eur, ale kam by som prišiel, keby som platil každému, kto sa na mňa osopí. Zvlášť v Dillí. Zakrútil som hlavou a navrhol som, že im všetkým kúpim v stánku ich obľúbený čaj s mliekom. Típek nesúhlasil a bol nepríjemný. To nič. Musel som s ním prestať komunikovať a tváril som sa, že neexistuje. Aby neutrpel jeho kredit, zahral to tak, akoby mi vysvetlil, že keď pôjdem nabudúce okolo, tak im zaplatím, lebo teraz nemám. Tak nejako to všetkým vysvetľoval, napriek tomu, že ja som vôbec nereagoval.
Šup aktovky na strechu a nastupovať. „Pán šofér“ si zrátal náklad a potlačil bicykel... Či vlastne rikša nie je bi ale tri, takže tricykel. Najprv na rušnú cestu medzi trúbiace autobusy a nákladiaky, a potom do úzkych uličiek plných chodcov a nosičov. Aj tam, aj tam to vyzeralo na smrť. Malebné figúrky z „kabíny pre cestujúcich“ riešili svoje detské problémy a hašterili sa.
Cyklorikšovia patria k najbiednejším ťažko pracujúcim Indom. Foto: Vladimír Kampf
01. 04. 2011 00:00
