VIDEO: Vladimír Remek obletel našu planétu za deň šestnásťkrát

Rozhovory

Do vesmíru letel s prívlastkom prvý československý kozmonaut. Vtedy, 2. marca 1978, ešte nik netušil, že aj jediný. Z Vladimíra Remeka (62) sa zo dňa na deň stal idol a ikona režimu. Dostával tisíce listov, všade ho vodili a ukazovali ako nejakú atrakciu.

Vladimír Remek sa dodnes pokladá za Čechoslováka a netají sa tým, že s rozdelením republiky sa nezmieril. Foto: Katarína Rosinová

Na počesť jeho letu do vesmíru založili v Majcichove bežecké preteky Majcichovská desiatka, ktoré sa s niekoľkoročnou prestávkou konajú dodnes. Ich dvadsiaty prvý ročník mal inú príchuť ako obvykle. Zúčastnil sa na nich sám Remek, ktorý dnes pôsobí ako europoslanec. Syn slovenského otca a českej matky sa u nás cíti ako doma.

Tu v Majcichove na počesť vášho letu do vesmíru usporadúvajú beh, už je to 21. ročník. Vy ste tu prvýkrát.

- Z nejakých dôvodov som sa o tom dozvedel až minulý rok. Bolo to pre mňa prekvapenie. Je to veľká vec, že sa takéto niečo koná na počesť toho, že do vesmíru letel prvý Čechoslovák, ktorým som mal česť byť ja. Toto podujatie preto považujem za prejav česko-slovenskej vzájomnosti.

Aký je váš vzťah k behu, trúfli by ste si na desaťkilometrový okruh?

- Teraz už nie, ale keď som bol mladší, venoval som sa atletike. V deviatej triede i ďalších rokoch som intenzívne trénoval a súťažil v kategóriách mladšieho a staršieho dorastu za Slavoj Čáslav. Bol to dobrý základ pre ďalšie športy. To sa mi potom hodilo v leteckej kariére a, samozrejme, v kozmonautike.

Ešte aj dnes si na svoj let do vesmíru spomeniete?

- To viete, že áno, také niečo nejde zabudnúť. Rovnako aj Alexej Gubarev, ktorý tam bol so mnou. Zostali sme v kontakte a každý rok si okolo 2. marca zavoláme. On má, navyše, koncom marca narodeniny a mne sa do týchto dní koncentrujú aj iné dátumy, napríklad narodenie mladšej dcéry.

Pobyt vo vesmíre nepochybne človeka ovplyvní...

- Úplne mi to zmenilo život. Dovtedy ma nikto nepoznal, a zrazu som bol známy po celom Československu. Zmenilo ma to aj v tom zmysle, že si zachovávam väčší odstup a nadhľad pri riešení pozemských problémov. Z takej výšky nie sú vidieť žiadne vymyslené hranice medzi štátmi, len tie prirodzené. Došlo mi, že zemeguľa má konečný rozmer. Dostal som sa 350 kilometrov nad planétu a za hodinu a pol ju obletel celú. Za deň sme ju obišli šestnásťkrát. Dôjde vám, že Zem je len malá krehká guľôčka. Príliš malá na to, aby sa na nej pestovali konflikty a viedli vojny.

Čo ste tam tých sedem dní robili?

- Mali sme za úlohu množstvo experimentov z oblasti kozmickej fyziky, lekárstva, biológie. Režim dňa bol približne rovnaký ako na Zemi. Nejaký budíček, večierka, na spánok bolo vyčlenených osem hodín. Aj pracovný čas bol približne osemhodinový.

Tam hore ste boli prvý, ale aj posledný raz. Vedeli ste to?

- Čakal som, že sa tam vrátim a ešte niekoľko rokov som si to myslel. No táto šanca sa už nenaskytla.

Prečo?

- Malo to niekoľko dôvodov. Hlavný bol ten, že sa rozpadol východný blok, ktorý fungoval v oblasti kozmonautiky predovšetkým na báze organizácie Interkozmos. Donedávna do vesmíru vypúšťali kozmonautov len Sovietsky zväz a USA, a keď sa zhruba pred dvadsiatimi rokmi začal tento systém rozpadávať, bolo jasné, že cez iný šancu nedostaneme. Odvtedy túto možnosť dostal len váš slovenský kozmonaut Ivan Bella v roku 1999, cez iný systém. S Ivanom sa inak dobre poznám, aj s jeho náhradníkom Michalom Fulierom.

Vy ste boli takisto jedným z dvoch konečných kandidátov na let do vesmíru. To, že vybrali vás, bola vaša zásluha, protekcia alebo jednoducho šťastie?

- To by bola skôr otázka na tých, ktorí vyberali. V čase, kedy som letel, som mal necelých tridsať rokov. Samozrejme, že som bol presvedčený o tom, že je to preto, lebo som dobrý. Dnes už viem, že som mal aj veľkú dávku šťastia. Bol som v správny čas na správnom mieste. No to, čo mi k tomu dopomohlo, nebolo nič nečestné ani odsúdeniahodné.

Ako vnímate názory, že váš let bol len ideologickou záležitosťou?

- Ľudia, ktorí to tvrdia, sú hlupáci. Tie schopnosti som musel predviesť tak či tak, ako hocikto iný.

Vždy ste chceli byť letcom a dostať sa do vesmíru alebo ste ako malý túžili byť trebárs smetiarom?

- Priznávam, dostať sa do kozmu bol môj detský sen. Ale tých som mal viac. Napríklad som chcel predávať v akvaristickom obchode, aby som mal blízko k rybičkám. V tomto smere som mal však aj ďalšie šťastie. S armádou som skončil v roku 1995, ale znova som si k tejto oblasti našiel cestu. Ako europoslanec mám šancu zaoberať sa vesmírom na inej úrovni. V minulom volebnom období sme boli v parlamente dvaja kozmonauti, teraz som tam sám. Do ďalšieho obdobia však už kandidovať nebudem, je to záver mojej kariéry.

03. 04. 2011 00:00