Zazvoní a ide sa domov!

Reportáže

Vyzerá to, ako riešenie nejakej hádanky. Koľko žiakov sa zmestí do školského cyklobusu a s koľkými deťmi dokáže na pohľad chudorľavý, nemytý a nečesaný rikša v Dillí šliapať do pedálov?

Na konečnej v uličke pri škole. Foto: Vladimír Kampf

To raz jedna kolegyňa s ktorou nás poslali na juh Indie za istým slovenským podnikateľom, ktorý v ajurvédskom centre chudol, dostala kultúrny šok už na letisku: „To tu asi stavajú,“ zaševelila po vystúpení z lietadla. Nie, to je tu tak. „Asi je tu nejaká chemická fabrika, že?“ ohrnula nos. Nie, to je pach, ktorý mi pripomína zmes karí korenia a moču. Tak väčšinou vonia India. Snažil som sa všetko vysvetliť. Ako cestovateľský zelenáč len vyvaľovala oči. To ešte netušila, že bude mať jedovatého hada pod záchodovou doskou v hotely a ďalšie nástrahy na ňu budú číhať takmer na každom kroku, napriek tomu, že sa zavrie na niekoľko dní do izby a vytvorí si na vlastnú obranu akýsi mikrosvet.

Sedadlo vodiča. Foto: Vladimír Kampf

Heňa mala šťastie, že sme vystúpili vo veľmi peknej časti Indie. Spomenul som si na ňu, keď ma priviezol taxík z letiska do centra Nového Dillí. Uf. Napriek skúsenostiam a predchádzajúcim zážitkom som tu v januári tohto roku chytal kultúrny šok aj ja. V Dillí som bol po prvý raz. Nečakal som, že okolo železničnej stanice Nového Dillí bude až také občurané smetisko na ktorom sa pasú tučné potkany. Malé myšky som si ani nevšímal.

Cyklorikša má jeden prevod, sotva sa hýbe a drží pokope. Foto: Vladimír Kampf

Podvodníci chrapúni
Štvrť Pahargandž pri stanici je plná hotelov. Dá sa vybrať, ale takú špinu človek asi inde nezažije, aj keď si v zúfalstve priplatí, za lepšiu izbu. Okrem toho tú má každý takmer istotu, že si bude vláčiť boľavé brucho v rukách. Už dlho mi počas cestovania nič poriadne nebolo. Na staršie kolená som sa dal zaočkovať, ale... V Dillí asi nič nepomôže. Zvlášť v Pahargandži uprostred mesta. Napriek vnútornému hnevu na seba, že kam som to zasa vliezol, som bol aj spokojný súčasne. Na cestách to nie ľahké, ale bez exotiky nevydržím. To, že miestni nadháňači a „otravovači“ a „ponúkači“ a podvodníci a obchodníci sú väčší chrapúni ako kdekoľvek inde mi nevadilo.

Cyklorikšovia patria k najbiednejším ťažko pracujúcim Indom. Foto: Vladimír Kampf

Na rohu rušnej ulice vedľa školy som našiel stanovisko školských „autobusov“. Cyklorikše upravené na osobnú dopravu aspoň desiatky malých školáčikov vyzerali malebne. „Šoféri“ postávali vedľa stánku pouličného predavača rýchleho občerstvenia a čakali na detičky. Každá rikša smerovala od školy iným smerom v štvrti. Štreka niekoľko kilometrov, pri ktorej rikša šliape do pedálov akejsi starej nemotornej opachy. Vďaka štebotu detí však pôsobí tento dopravný prostriedok milo.
Klasické osobné cyklorikše pre dospelých majú sedačku vzadu. Zmestia sa na ňu dvaja až traja ľudia a batožina. Školské rikše sú upravené „nákladiaky“. Zmestí sa do nich detí, ako smetí...

Európan by takú haraburdu už dávno odviezol do šrotu. Foto: Vladimír Kampf

Že neexistuje
Jeden z rikšov taxikárov ma pozdravil zo vztýčeným palcom. „Good, sir!“ zasmial sa na plné ústa, vyceril veľké zuby. „Daj nám minimálne päťsto rupií, keď tu fotografuješ,“ vyzval ma. Päťstovka je síce sotva osem eur, ale kam by som prišiel, keby som platil každému, kto sa na mňa osopí. Zvlášť v Dillí. Zakrútil som hlavou, že nie a navrhol som, že im všetkým kúpim v stánku ich obľúbený čaj s mliekom. Típek nesúhlasil a bol nepríjemný. Nevadí. Musel som s ním prestať komunikovať a tváril som sa, že neexistuje. Aby neutrpel jeho kredit zahral to tak, akože mi vysvetlil, že keď pôjdem nabudúce okolo, tak im zaplatím, lebo teraz nemám. Tak nejako to všetkým vysvetľoval, napriek tomu, že ja som vôbec nereagoval.
Šup aktovky na strechu a nastupovať. „Pán šofér“ si zrátal náklad a potlačil bicykel... Či vlastne, rikša nie je bi ale tri, takže tricykel. Najprv na rušnú cestu medzi trúbiace autobusy a nákladiaky a potom do úzkych uličiek plných chodcov a nosičov. Malebné figúrky z „kabíny pre cestujúcich“ riešili svoje detské problémy a hašterili sa.

26. 12. 2010 17:41