Radšej polonahý, ako v belasom

FC Spartak Trnava

Za kvalitnými výsledkami hľadaj dobrú obranu a spoľahlivého brankára. Tak hovorí jeden futbalový zákon. Spartak brankársky post vyriešil pred sezónou excelentne. Obsadil ho českým gólmanom Martinom Raškom.

Martin Raška patrí k miláčikom trnavských fanúšikov. Foto: Peter Kollár

Deň po prehre v Dunajskej Strede mal tréner Dušan Radolský narodeniny. Bolo na sobotnom tréningu cítiť sklamanie?
- Tréner nám sľúbil, že ak vyhráme, dostaneme voľno. Keďže sme prehrali, zaberali sme. Myslím si, že tréner je z prehry veľmi sklamaný. Aj v priebehu týždňa to na ňom ešte bolo cítiť. Mám pocit, že to bola pre neho tá najhoršia prehra v sezóne. Najmä výkon ho sklamal. Chcel by som, aby si to mužstvo uvedomilo a v zápase s Košicami sme mu opäť urobili radosť.

Aký je z vášho pohľadu Dušan Radolský?
- Zažil som už mnoho trénerov za svoj život. Nechcem, aby to vyznelo, že mu pochlebujem. Ani to nepotrebuje. Musím však povedať, že tréner Radolský bol jedným z dôvodov, prečo som v lete prikývol na ponuku Trnavy. Je to výborný tréner a osobnosť, akých na tomto poste v slovenskej lige veľa niet. Má rešpekt v kabíne ale aj vo futbalovej verejnosti. Vidím to, keď pricestujeme na zápas na k súperovi. Nielen domáci funkcionári, ale i fanúšikovia a ľudia, k nemu prechovávajú úctu. A myslím si, že právom. Vyžaduje väčšiu disciplínu ako ostatní tréneri, dokáže vynikajúco zmapovať súpera, pripraviť nás na jeho silné i zraniteľné stránky. Verím, že spoločne so Spartakom dosiahneme úspech.

V nedeľu dostalo mužstvo voľno, ktoré ste využili na návštevu Čiech. Oddýchli ste si?
- Človek si vyčistí hlavu, tým že stále nemyslí na futbal. Myšlienka však sem-tam k futbalu aj tak zablúdi. Vďaka manželke a deťom sme si urobili krásny rodinný výlet. Vyšlo nám počasie, zrelaxoval som sa a opäť sa tešil na tréning. Hráčovi to pomôže, potom sa lepšie pracuje aj na tréningu. Rodina je v tomto smere veľmi dôležitá, občas človek potrebuje trochu vypnúť a myslieť na iné veci. A hlavne, osobne si najlepšie vždy oddýchnem pri prechádzke s deťmi.

Ako na vás pôsobíte odlúčenie od rodiny?
- Keď som hral v Trnave prvýkrát, viedli sme rovnaký spôsob života. Manželka vtedy študovala a občas za mnou vycestovala. Po tri a pol roku, keď sme spolu boli každý deň v Dánsku a predtým v Ostrave, sme opäť odlúčený. Pre manželku je to oveľa ťažšie, stará sa o dve deti, je vyťaženejšia ako ja. Želal by som si, aby rodina žila so mnou, ale keďže syn ide o rok do školy, rozhodli sme sa pre tento variant. Chceme, aby sa aklimatizoval v Česku. Snažím sa jazdiť domov aspoň raz za štrnásť dní.

Budete rodine splácať otcovskú neprítomnosť počas zimnej dovolenky?
- Určite. Dlho sme neboli na dovolenke. Naposledy sme so ženou boli na lyžovačke asi pred štyrmi rokmi v Taliansku. Potom sme žili v Dánsku a v podstate sme na prázdniny chodili domov do Česka. Teraz plánujeme oddych na horách a v kúpeľoch. Pôjdeme do Vysokých Tatier, lyžovať však nebudem, predsalen je to riziko. Trošku chcem aj odbremeniť manželku. Postarám sa o deti a ona môže využiť relaxačné služby.
Z Dánska ste sa vracali do známych pomerov. Nebol však napriek tomu návrat kultúrnym šokom?
- Nenazval by som to tak. Do Trnavy som sa tešil, prostredie som poznal. Páči sa mi mesto i nátura ľudí, ktorí žijú futbalom. Rozdiely sú azda v životnom štýle. Dánsko ma naučilo pozerať sa na problémy, ktoré nie sú až také podstatné, s nadhľadom. Dáni si akoby viac užívali život. Nemyslím tým, že by si vo väčšom množstve kupovali materiálne statky, ale napríklad žijú viac v pohode. Stretne sa partia, grilujú mäso, pokecajú. Dokážu viac využiť voľný čas. Na Slovensku a v Čechách cítiť z ľudí väčší stres. Pracujúci človek žije pod väčším tlakom a v zhone.

Na ihrisku pôsobíte emotívne. Ako vnímate radosť a ako krivdu, ktorá, bohužiaľ, tiež patrí k futbalu?
- Samého ma občas prekvapuje, ako ma emócie v Trnave pohltili. Ľudia pred sezónou nevedeli, čo od tímu očakávať. Podarili sa nám niektoré dobré výsledky a z mančaftu, ktorému sa neverilo, sa stal kolektív, ktorý dokáže potešiť fanúšika. O to viac zápasy prežívam, možno najviac za celú kariéru. Čo sa týka krívd, strašne to ovplyvňuje futbal. Ak je to chyba rozhodcov, nesnažím sa za tým vidieť niečo negatívne. Naučil som sa, že to patrí k futbalu. Skôr ma mrzí, ak ja sám spravím chybu, ktorá uškodí mužstvu.

Aký je to pocit, natiahnuť si na ruku kapitánsku pásku v Spartaku?
- Vnímam to ako obrovskú česť. V Ostrave sme získali titul, mesto enormne žilo futbalom. Ale Trnava je v tomto ešte o čosi iná. Ide o menšie mesto, ľudia hráčov poznajú, futbal je tu akoby fenoménom, ktorým sa mesto preslávilo. Niekto môže zhadzovať kvalitu slovenskej ligy, a tvrdiť, že kapitánsku pásku tu nosí ktokoľvek, ale pre mňa je to veľká pocta. Možno i tá páska ma ženie viac dopredu a vzbudzuje vo mne väčšie emócie.

So spoluhráčmi často hádžete vaše dresy do hľadiska. Pred zápasom v Dunajskej Strede ale vznikla situácia, keď nestihli pre vás vyrobiť nový dres. Ako sa to napokon vyriešilo?
- Opäť, je to o emóciách. Vidím, že na štadión chodia prevažne diváci, ktorí sú skutočnými fanúšikmi. Osobne si veľmi vážim, ak takýmto ľuďom môžem venovať dres. Momentálne máme výhodu, že sponzor oblečenia dal pre hráčov dobrú cenu na dresy. Ak by stáli povedzme 50 alebo 70 eur, asi by ma manželka zabila, ak by som dres hádzal zakaždým. Ak to však urobí fanúšikom radosť, myslím, že to k tomu patrí. Pred zápasom v Dunajskej Strede sa skutočne minuli brankárske dresy. Zostal jeden, ale ten bol belasý. V tom som predsa nemohol nastúpiť. Už som uvažoval, že si oblečiem hráčsky dres inej farby, ale našťastie sa podarilo pred zápasom zabezpečiť oranžový trikot. Ak by som šiel do brány v belasej farbe, to by mi tu ľudia asi nikdy neodpustili. Radšej by som chytal do pol pása nahý.

Sústredenosť. Neprejde ani mucha. Foto: Peter Kollár

V ostatných zápasoch vás zdobila brada. Teraz už ste čerstvo oholený. Bol to rituál či stávka?
- Pred zápasom so Senicou som sa zabudol oholiť. Vyhrali sme 2:1 a povedal som si, že si nechám narásť fúzy, kým budeme neprehráme. A práve sme chytili sériu, keď sme dlho neprehrali. Manželku môj nový vzhľad riadne sklamal, už si možno aj želala, aby sme prehrali. (smiech) Chlapcom som sľúbil, že ak neprehráme až do posledného kola, nechám si bradu celú zimu. To ženu strašne vystrašilo. Povedala mi, že ak sa vrátim po Žiline s bradou, nech ani nepočítam s tým, že budem Vianoce tráviť s rodinou. Skúsim teraz vymyslieť na spestrenie niečo iné. Neprezradím čo, ale brada to už nebude.

V Spartaku ste počas svojho prvého pôsobenia tvorili brankársku dvojičku s Tomášom Belicom. Zostali ste v kontakte?
- Tomáš mi nedávno blahoželal sms-kou k meninám. Keď som prichádzal do Trnavy, volali sme si ohľadne angažmán. Stretávali sme sa v českej lige. Vymenili sme si dresy, keď chytal za Boby Brno. Na Tomáša rád spomínam, dokázal predať svoj talent. Odchytal výborné sezóny, teraz je v Grécku. Bol to človek, s ktorým som sa vtedy asi najviac skamarátil.

Na kapitánsku pásku, ktorú nosí na ruke, je hrdý. Foto: Peter Kollár

Máte tridsaťtri rokov. Možno ešte niekoľko sezón odohráte na vrcholovej úrovni. Čo potom?
- Mávam obdobie, keď si hovorím, že budem hrať ešte rok – dva. Potom ma to chytí a chcem chytať ďalších päť. Cítim sa dobre, čím som starší, futbal ma baví stále viac. Tréningy i zápasy si užívam. Ak mi to zdravie a výkonnosť dovolí, chcem hrať ešte roky. A čo potom? Trénerské ambície nemám. Napĺňala by ma azda práca s mladými brankármi. Skôr by ma však vo futbale lákala manažérska činnosť. Dosť som toho preskákal, pôsobil som v zahraničí, naučil som sa jazyky. Vidím, že nie úplne všetko funguje v českom a slovenskom futbale ako by malo. Podmienky, aké som zažil v Dánsku, by sa dali uplatniť aj na Slovensku. Ak by som nezostal pri futbale, asi by som sa venoval podnikaniu, ktoré mám s rodinou rozbehnuté.
 

Kto je Martin Raška
Narodil sa 31. januára 1977. Pôsobil vo Frýdku-Místku, Baníku Ostrava, jednu sezónu hosťoval v Trnave, aby neskôr pokračoval v Ostrave, s ktorou získal majstrovský titul. Tri roky chytal za dánsky Midtjylland, aby sa v lete 2010 opäť upísal Trnave. S manželkou Radanou majú spolu päťročného Filipa a šesťmesačnú Améliu.

Vytlačil Černého
Počas Raškovho prvého pôsobenia v Trnave chytal za Spartak aj Marián Černý, teraz už marketingový manažér Spartaka. „Pamätám si, že sme hrali prípravný zápas s Českými Budejovicami. Mal som ísť do brány, ale na poslednú chvíľu prišiel do tímu Martin Raška. Odvtedy už ma nevpustil do brány,“ hovorí s úsmevom Marián Černý. „Vychádzame si dobre, z môjho pohľadu žiaden problém nebol medzi nami ani vtedy. Futbalový život je jednoducho taký, že príde niekto iný a ak sa chytí šance, dostane príležitosť namiesto vás. Vtedy bola navyše taká situácia, že ja som bol v Spartaku už tretí rok a bol som na odchode. Klub aj ja sme cítili, že treba zmenu,“ vraví Černý. „S Marošom sa stretávam, riešili sme spolu veľa vecí, o tomto sme sa však nebavili. Keď skončí sezóna, verím, že o tom podebatujeme. Dúfam, že v kľude, cha-cha,“ zasmial sa Martin Raška „Martina považujem za jedného z mála profesionálov v slovenskom futbale. Podľa mňa je to momentálne najväčšia osobnosť v hráčskom kádri Spartaka. Je to obrovský profesionál, vždy je ochotný podporiť dobrú vec, v prospech klubu,“ dodal Černý.

Kostolanského rešpektuje
Tréner brankárov Spartaka Andrej Kostolanský je od Martina Rašku paradoxne o päť rokov mladší. Ako funguje ich vzájomná spolupráca? „Andy je najmladší tréner, akého som kedy zažil. Stále sa chce zlepšovať a zdokonaľovať v trénerskom remesle, čo je obrovské pozitívum. Je síce o niekoľko rokov mladší ako ja, ale radím ho k najlepším odborníkom, akí ma kedy viedli. Brankárske tréningy sú moderné, progresívne, majú hlavu i pätu a veľký význam pre napredovanie brankára. Andrej nepracuje z rutiny, ale využíva nové trendy. Stále ma to ženie k zlepšovaniu sa. Ako tréner má veľkú budúcnosť,“ povedala trnavská gólmanska jednotka.

27. 12. 2010 10:31