Dr. House hovorí slovenským basom

Tí sú naši

Narodil sa 7. novembra ako ruská revolúcia, ale je od nej podstatne mladší. Ešte stále sa môže považovať za statného päťdesiatnika, aj keď už s deviatkou na konci. Vladimír Jedľovský je hereckou stálicou trnavského Divadla Jána Palárika.

"Žiadne nomen omen sa nekoná. Keby si otec za Slovenského štátu nezmenil meno, tak som Molnár." Foto: Michal Hlavatovič

Hoci je Tekovčanom z Čaky, kde jeho rodičia zamlada učili, cíti sa byť roduverným Trnavčanom. Blížiacu sa šesťdesiatku mu vraj čoraz jasnejšie oznamuje nielen telo, ale začína sa k nemu pridávať aj psychika.

Majstre, dovoľte, aby som vám v mene redakcie zaželal šťastný dobeh chlapčenstva. Spomínate si na ten zlom, keď vám kočky na ulici prvýkrát povedali namiesto kamoš, nemáš oheň, ujo, prosím vás, mohli by ste mi pripáliť?
- Presne takto to nebolo, ale na kritický okamih, ktorý ma úplne znivočil, si s hrôzou spomínam dodnes. Najmladšie dieťa som mal ako 42-ročný a práve také kočky, o akých hovoríte, ho považovali za môjho vnúčika.

Patríte k tým šťastlivcom z fachu, ktorí by sýtym hlasom mohli rozbiť reprodebny. Ako sa dá vypestovať taký nádherný bas? Čo na to užívate? Alkohol, cigarety...
- Nič také. Hlas som dostal do daru od matky prírody, podobne ako aj môj brat. Je síce fakt, že fajčím, ale to v tejto súvislosti nie je rozhodujúce.

Pozeral som na Wikipedii vašu filmografiu a narátal som úctyhodných tridsaťdeväť postáv vo filmoch a televíznych inscenáciách. V poslednom čase však excelujete najmä ako slovenské alter ego doktora Housa. Znalci aj laici hovoria, že váš hlas odráža nielen slová, ale aj charakter tejto obľúbenej postavy. Ako ste sa mohli s Hausom tak stotožniť?
- Je to výsledok poctivej prípravy. Vždy mám v predstihu napozeraných aspoň šesť dielov, aby som pochopil Housove reakcie skôr, kým sa preukáže ich motivácia.

Motivácia konania postáv? To v slovenských seriáloch nie je pravidlom.
- Ibaže toto je americký seriál. Žiadne rýchlo-rýchlo, ale logicky-logicky.

Nielen vizuálne, ale aj svojou charizmou a rešpektom, ktorý vzbudzujete, na mňa pôsobíte ako Majakovskij z obrázku na chodbe II. základnej školy Pod Rádiom z roku 1965.
- K tomu sa nevyjadrujem, ja som Pod Rádio nechodil, ale zato búrliváci, ktorí predbehli svoju dobu, sú mi herecky aj ľudsky blízki. Okrem hlavnej úlohy v hre Téma Majakovskij autora a režiséra Blaha Uhlára ma vtiahla do svojich hĺbok napríklad aj postava Laca Novomeského. To bola tiež veľká a komplikovaná osobnosť.

Za svoj špecifický hlas vďačí prírode. Foto: Michal Hlavatovič.

A čo náš rozporuplný Trnavčan Miroslav Válek?
- Osobne som ho nepoznal, ale viem, že maturoval na Obchodnej akadémii a bol normalizačným ministrom kultúry. Pre mňa je to ale predovšetkým jeden z vrcholovej pätice básnikov v dejinách Slovenska.

Mnohým však úctu k dielu narušuje Válkovo funkcionárčenie.
- Ja jeho vstup do vysokej politiky vnímam ako snahu niečo zmeniť.

Prečo sa mu to nepodarilo?
- Nie? A čo sa podarilo nám, hoci zlepšovať stav verejných vecí nám už dvadsať rokov nikto nebráni?

Keď sme už spomenuli Válkovo rodáctvo, povedzme si aj o vašom. Kde je vlastne Čaka? Niekde pri Čakajovciach?

- Nie, nie. Je to malá, čisto slovenská dedina medzi Levicami a Novými Zámkami, južnejšie od nej je už zmiešaná Farná, rodisko Ivana Letka, za ňou Tekovské Lužany, Kolta... Rodičia prišli do Čaky ako mladí učitelia a otec, kým sa to smelo, aj organoval.

Keď sa deti ešte len zorientúvajú v živote, snívajú o tých najnemožnejších povolaniach. Čím ste sa videli byť vo svete dospelých vy?
- Veterinárom. Mojou vášňou vždy boli kone. Tie ma z Bratislavy dotiahli aj na chovateľský odbor Strednej poľnohospodársko-technickej školy v Trnave. Úplnou náhodou som sa cez triedne a školské kolo dostal na nejaké vyššie recitačné preteky a už som sa toho nezbavil. Tajomník zrušeného krajového divadla Julko Farkaš rozpoznal môj talent a dokopal ma na VŠMU. Na rozdiel od iných kolegov ma aj vďaka jeho príprave prijali na prvý šup, a tak som sa stal profesionálnym hercom. 

Keď sa nahnevá, vie byť zlý. V Zmierení s javiskovým synom. Foto: archív DJP

A keby vás na ten prvý šup nevzali?
- Už by som sa o VŠMU nezajímal. Pokračoval by som na príslušnej vysokej a stal by som sa veľkým šľachtiteľom.

Ale veď šľachtiť kone môžete aj tak, je ich dosť, kam sa len pohnete.
- Tie, na ktoré myslíte, sa šľachtiť nedajú. Strašne kopú.

Veľa ľudí si nesie svoje meno ako znamenie. Použijem známe príklady ako futbalista Kopačka či lekár Vražda. Aj vaše priezvisko sa na vás hodí: Jedľovský – chlap ako jedľa.
- Žiadne nomen omen sa nekoná. Nebyť toho, že otec sa za slovenského štátu chcel ako študent vyhnúť zbytočným problémom a zmenil si meno, tak dnes nie som Jedľovský, ale Molnár.

Viacerí herci vášho formátu otvoria v jednom seriáli dvere a prejdú nimi rovno do druhého. Aké je vaše životné a pracovné tempo?
- Primerané veku. Nikam sa nenáhlim, ak je roboty akurát, ďalšiu odmietam. Chcem si ešte chvíľu požiť. Mám deti z dvoch rodín, teda aj dosť dôvodov ostať tu čo najdlhšie.

Čo som ešte chcel... Aha! Vaším druhým hereckým domovom je Divadlo a.ha., ktoré samo seba charakterizuje ako slobodnú, normálnu, komornú činohru. Nedávno ste sa presťahovali zo Školskej na Dostojevského rad a zmenili názov na Malú scénu STU – Divadlo Janka Kronera. Čím vás táto práca priťahuje?
- Predsa tým, že je slobodná a normálna. Umelecký šéf Štefan Korenči si s nami sadne, podebatuje, niečo navrhne, my niečo dodáme, inscenáciu vytvárajú ľudia, ktorí majú k sebe blízko a rozumejú si a tešia sa... Nedelíme sa na tých, ktorí už majú za sebou sedemdesiat – osemdesiat postáv, a na začínajúcich. To je zásadný rozdiel oproti kamennému divadlu, kde vás obsadia a vaše návrhy ani námietky nie sú podstatné.

Obeť a jej spokojný lovec. Vladimír Jedľovský nie je fanúšikom médií. Foto: Michal Hlavatovič.

Mnoho Trnavčanov celý život dochádza do zamestnania v Bratislave. Vy ste presne opačný prípad, bývate v hlavnom meste a hráte v Divadle Jána Palárika. Nikdy ste s tým cestovaním nechceli praštiť?
- Mal som pred časom také pokušenie. Ponúkali mi miesto na Novej scéne, ale bolo to v čase veľkého kvasenia, takže som napokon ostal v Trnave, ktorú nikdy neprestanem vnímať ako svoj naozajstný domov.

Ako relaxujete?
- Zaujímavo. Hrám pólo.

Konské?
- Vidíte, napokon som sa k mojim miláčikom vrátil. Som síce v klube najstarší, ale nadšení ako všetci.

Kde to je?
- Vo Veľkej Borši pri Senci.

To sa hrá s takými maxitĺčikmi na mäso, však?
- Skôr by som povedal že kladivkami. Dvaja proti dvom triafame loptičkou do bránky. Je to fuška pre koňa aj pre hráča.

Ešte ste sa nezosypali?
- Nie! Môžem sa pochváliť, že som slušný v zmysle dobrý jazdec. Horšie je to so streľbou, ale zlepšujem sa. Keď sa dostanem do šance a netrafím bránu, ide ma poraziť. Tuším začnem trénovať doma v obývačke.

28. 12. 2010 09:55