Pozor! Tu stále vládne Fidel

Reportáže

Prileteli na Kubu. Oddýchnuť si, prifarbiť vyblednutú kožu tropickými slnečnými lúčmi a vyraziť na niekoľko výletov. To ešte netušili, že ich od momentu, keď vystúpia z lietadla, čaká neuveriteľné dobrodružstvo. Aj Lucia Undesserová si ho užila.

Usmejem sa, odfotím sa s vami! Ale len za jedno peso, inak ani oko neotvorím! ukazuje prefíkaná Havančanka. Foto: Lucia Undesserová

Len stoštyridsať kilometrov od pobrežia kapitalistickej Floridy sme jazdili v divočine na terénnych autách i na kravách, držali v rukách živé krokodíly, zachraňovali divé kone i nášho delegáta, keď ho uštipol had. Utekali sme pred starými Kubánkami, ktoré od nás pýtali peniaze, aj pred obrovským hniezdom termitov na starom strome. Po silnej búrke sme zbierali na pláži mušle a vracali vyplavené medúzy naspäť do mora. Tancovali sme s Indiánmi, učili sa šúľať cigary a márne vysvetľovali Kubáncom, že Vodičský Preukaz nie je meno a priezvisko.

Ramienka a spojler

Cesta tam trvala skoro celý deň aj s prestupom a únavným jedenásťhodinovým letom cez Atlantik. Bola som najviac zvedavá na priehľadné azúrové more, ktoré som si doma vygooglila, na to, ako veľmi tam pocítime vyčíňanie socializmu, či to bude nezvyk vidieť na cestách autá staré viac ako päťdesiat rokov a, samozrejme, ako zvládneme teplotný rozdiel z našich mínus 5 na kubánskych plus 29 stupňov Celzia.

Keď sme vystúpili na letisku v Havane, ovalil ma teplý a vlhký vzduch. Asi ako keď sa doma sprchujete v zatvorenej kúpeľni. Prešli sme zdĺhavou kontrolou víz. Tamojší obyvatelia si nás už v letiskovej hale obzerali, akoby sme prišli z inej planéty. Mať na tričku nápis a v ruke iPhone, to je niečo neuveriteľné pre ľudí, ktorými momentálne otriasa najväčší módny hit – silikónové ramienka na podprsenke a spojler načierno z Ameriky na zadnej časti auta. Akéhokoľvek.

Starožitné autá sa dedia z otca na syna. O moderných môžu len snívať. Foto: Lucia Undesserová

Blázni a socializmus

Bolo asi sedem hodín večer miestneho času, už tma. Čakal nás transfer do hotela. Nasadli sme do auta k vodičovi, ktorý vedel sotva dve slová po rusky a ani jedno po anglicky, a čakali, čo bude. Zážitok. Kubánci jazdia ako blázni. Predbiehajú zľava aj sprava. Pred predbehnutím aspoň vždy preventívne zatrúbia. Diaľkové svetlá radšej ani nevypínajú, aby dobre videli... S výnimkou hlavnej štvorprúdovky do Havany sú všetky cesty v katastrofálnom stave. Na ich opravu niet peňazí. Značky sú namaľované na dreve a označené sú len veľké mestá. Zato nech žije Fidel, revolúcia a víťazstvo socializmu bije do očí z obrovských billboardov na každom kroku.

Trúby a policajti

Kubánci brzdia len v troch prípadoch. Keď je na ceste krava, kôň alebo policajt. Za zabitie štátnej kravy či koňa je päť rokov väzenia. Pritom kravy sú úplne všade. Obyčajný chodec rýchlo zistí, že autu treba dať prednosť. Ani na priechode pre chodcov nečakajte, že vodič zastaví. Naopak, zatrúbi, aby ste uhli, a prefrčí okolo.

Pred policajtmi majú vodiči rešpekt. Oprotiidúce autá poctivo signalizujú ich prítomnosť blikaním svetiel. Treba spomaliť. Každých päť kilometrov stojí jedna hliadka. Tvária sa, že merajú rýchlosť. Nikto nevie, či im radary aj fungujú. Vekový priemer áut je úctyhodný. Ľudia si súčiastky na staručké veterány, ktoré sa dedia z otca na syna, nechávajú posielať od príbuzných z USA.

Varadero je jednou z najkrajších pláží sveta. Foto: Lucia Undesserová

Burina a operence

O polia sa príliš nestarajú, nechce sa im. Obrobené lány sú skôr vzácnosťou, obvykle všade vidno štvormetrovú burinu. Ak pestujú, tak hlavne to, čo po zbere opäť samo narastie. Pomaranče, ananásy, sladké zemiaky yuka a tmavú fazuľu. Sem-tam banány, kávu, mango či avokádo. Ale predovšetkým majú množstvo cukrovej trstiny a tabakové plantáže.

Kuba je ostrov, a preto tam žije málo druhov živočíchov. Výnimkou sú vtáky, tých sú stovky druhov. Všade lietajú veľké čierne supy, ktoré sa živia zdochlinami. Kubánska hydina je menšia ako naša. Žije tu veľa psov, každý druhý kríva. Mačky sme videli tri.

Plno a prázdno

Pre turistov sú určené obchody, v ktorých dostanete skoro všetko. Platiť sa v nich dá iba konvertibilným pesom, teda menou, ku ktorej sa bežný Kubánec nedostane. Niečo ako kedysi u nás Tuzex a bony. V bežných kubánskych obchodoch nájdete trstinu, cibuľu, ryžu, fazuľu, vodu balenú vo fľašiach a niekde aj med. Najnedostatkovejším tovarom na Kube je mlieko a oblečenie. Hoci je všade samá krava, mlieko nie je ani v obchodoch, ani v najlepších hoteloch. O čokoláde či kakavku teda môžu na Kube snívať všetci, domáci i turisti.

Odfotiť sme si ju mohli len za jedno konvertibilné peso. Foto: Lucia Undesserová

Mydlo a obkladačky

Nasadli sme do jeepu a vydali sme sa naprieč ostrovom. Zámerne sme odbočili z turistických trás a boli sme pripravení zažiť skutočnú Kubu. Nie len krásne pláže vo Varadere a servis päťhviezdičkového hotela, ktorý by ich inde sotva dostal... Náš sprievodca David, rodený Kubánec, študoval pred 30 rokmi v Žiline a boxoval za ZŤS Martin. Po slovensky vedel dobre. Boli sme zvedaví a pýtali sme sa. Na všetko. Priemerný domorodec zarába 15 až 20 eur mesačne. Na Vianoce si rodina ozdobí strom, ktorý volajú borovica, no vyzerá skôr ako viacposchodová palma. Tancujú, spievajú a jedia smažené banány a fazuľu s ryžou. Darčeky si môžu dávať len skromné. Najčastejšie mydlo či parfém. Kubánci si s obľubou spievajú Guantanameru a keď sa lúčia, tak Besame mucho.

Na Kube sa pochováva do krypty. Každá rodina má však len jednu. Po čase sa pozostatky vyzbierajú z hrobu a naukladajú do malej plechovej nádoby. Tá sa označí iniciálkami nebožtíka a vloží do zadnej časti hrobu. V jednom hrobe tak odpočíva aj pätnásť či viac ľudí. Bohatšie rodiny majú krypty vykachličkované. Niekedy až tak nešťastne, že vyzerajú ako vaňa v kúpeľni.

Kubánec a Slovensko

Opustiť vlasť nie je pre Kubáncov jednoduché. Niekto zvonku ich musí pozvať, napísať oficiálnu žiadosť a sľúbiť, že sa o nich postará. Odvtedy dovtedy. Deti musia nechať doma, aby im náhodou nenapadlo v cudzine zostať.

Náš sprievodca David opustil Československo po štúdiách v roku 1986 a na návštevu Slovenska sa prvýkrát vybral až vlani. Zobral aj manželku. Deti s nimi nepustili. Obdivovali u nás poriadok a čisté ulice. Páčilo sa im, že sa jazdí podľa predpisov, a aj to, že na ceste videli viac zrazených zajacov ako striehnucich policajtov. A čo bol pre obyčajnú kubánsku ženu najväčší zážitok? Obchodné domy. Značkové predajne jedna vedľa druhej. Hotový raj pre ženu z Kuby. David má šťastie, pretože má na Slovensku priateľov, ktorí mu posielajú obnosené oblečenie pre jeho syna a dcéru. Hit, ktorý priniesol na Kubu a ktorý mu všetci susedia závidia, sú kroksy. Svojich klientov sprevádza oblečený v zelenom tričku s nápisom Žilina, fandí žilinským futbalistom, ale veľa slovenských turistov stretáva práve z Trnavy. Tak sme mu sľúbili, že mu pošleme aj dres Spartaka alebo tričko s logom Trnavského hlasu. :-)

Hodinár v Havane. Len pár mesiacov je povolené drobné súkromné podnikanie. Foto: Lucia Undesserová

Blahobyt a bieda

Bývali sme vo Varadere, pri jednej z najkrajších pláží sveta. Azúrové vody Mexického zálivu, nad nimi kŕdle kormoránov, obrovské mušle, cez deň zneli rytmy salsy, v noci spievali cikády. Rozprávka. Ten, kto sem príde a preleží celý čas len pri mori, nemôže povedať, že bol na Kube. Varadero je čiastočne izolované od domácich obyvateľov a prispôsobené zahraničným turistom. Skoro všetkého je dostatok a pripadáte si ako v ktorejkoľvek inej civilizovanej dovolenkovej destinácii. Blahobyt a žiadna kriminalita. Skutočnú chudobu a naozajstnú atmosféru ostrova slobody sme zažili, keď sme nasadli do požičaného novučičkého Peugeotu vyrobeného v Trnave, a vydali sa bez mapy naprieč Matanzasom. Mimochodom, keď si Kubánec zapisoval naše identifikačné údaje, ako meno a priezvisko uviedol Vodičský Preukaz. Opísal to, čo bolo na kartičke najväčšie. Ktovie, či by nás podľa toho dolapili, keby sme mu auto nevrátili. :-)

Ruiny a lak

Matanzas je kraj, v ktorom leží aj letovisko Varadero a kde pred niekoľkými storočiami vyvraždili Španieli všetkých Indiánov. Z toho vznikol názov Matanzas, po slovensky masakry. Prišli sme do mesta Cardenas. Mala som pocit, že sa tu práve skončila tridsaťročná vojna. Rozpadnuté domy, vypraté oblečenie rozvešané po stromoch a všade samé kone. Aj osedlané, aj voľne žijúce. Úplnou náhodou sme sa dostali k druhej najstaršej železnici na svete. Prvú postavili v Španielsku, druhú v Cardenase. Slávu zašlých čias už pripomínajú len ruiny honosne zdobených domov v centre. Ani tu však dámy nezanedbávajú manikúru či pedikúru. Kým sa ich deti hrajú v mláke smradľavého ktoviečoho, ony sedia vonku na stoličke a zosušeným lakom si nechávajú lakovať nechty. Keď človek príde na takéto miesto, začne byť vďačný za to, kde žije. Hlavne čo sa týka čistoty.

Cintorín v Cardenase. Nebožtíkov pochovávajú do krypty. Niektoré hroby obkladajú kúpeľňovými kachličkami. Plechové nádoby s ľudskými pozostatkami sú nezriedka voľne položené na hrobe a otvorené. Foto: Lucia Undesserová

Havana a zbohom

Cestou do Havany nášho delegáta uštipol had. Úplne pokojne sa opýtal, či nemám nejaký parfum na dezinfekciu. Našťastie, na Kube jedovaté hady nežijú. Havana vyzerala ako vo filmoch. Vonku tancovali a spievali muži a ženy všetkých vekových kategórií. Hádajúcich sa susedov v strede cesty pred najkrajším havanským kostolom nakrúcali turisti. Až do chvíle, keď prišli policajti. „Prestaň, prídeš o foťák,“ upozornil ma sprievodca. Policajtov nakrúcať nesmiete. Zvláštne to miesto. Najväčší dojem v nás zanechala fabrika na výrobu cigár. Ani tu sa nesmelo fotiť. Skúsili sme to, no skoro nás vyhodili. Každý z dvoch stoviek ľudí, ktorí tam pracujú, denne ušúľa vyše sto cigár. Cohiba sa vyváža do celého sveta. Rovnaké, len dvakrát drahšie ako tam, sme našli aj v trnavských trafikách. Pochodili sme miestne trhy, nakúpili a poslali pohľadnice, ktoré doteraz neprišli. Posledné fotky na Námestí revolúcie pred obrovským Che Guevarom. A návrat domov. Havana – Amsterdam – Viedeň – Trnava. Čakalo nás chladné počasie, žiadna hudba ani usmiati ľudia. Kuba je zážitok na celý život.

29. 04. 2011 00:00