Špionážna aféra a smrť kňazov
Na ulici
Trasa dávnych vyberačov mestskej dane priviedla skupinku milovníkov histórie Trnavy k vjazdu do dvora fary. Tu pod zadnými oknami s kamennými šambránami Oláhovho seminára sa začína rad asi desiatich domov. Nimi vyberači daní končievali návštevu Jeruzalemskej ulice a pokračovali ulicami tretej mestskej štvrte, najprv južnou stranou Invalidskej. Ulicami Hollého a Mikuláša Schneidra-Trnavského prišli znovu k fare.
Na renesančnom dome nikdy nechýbajú kvety pri obraze Panny Márie.
„Pri požiari Trnavy v roku 1567, ako dokumentujú aj záznamy v pozemkových knihách, bola viac zničená táto strana ulice,“ začal dnešné rozprávanie sprievodca skupinky vo františkánskom habite. „Utrpela aj novučičká budova seminára, ktorá má dodnes nad vchodom pamätnú dosku s latinským textom o jej renovácii, ukončenej v roku 1590. Rovnako aj budova mestskej školy. Škola i gymnázium sa neskôr niekoľkokrát sťahovali. Najmä z organizačných dôvodov – pri zámene správcovskej inštitúcie alebo po fúzii s inými zariadeniami. Pripomeňme si ešte niektoré zaujímavé osobnosti z tejto oblasti. Po smrti Mikuláša Telegdiho sa profesorom mestskej kapitulskej školy stal bratislavský prepošt Andrej Monosloi. O tomto cirkevnom hodnostárovi, spisovateľovi a veľkom humanistovi si povieme neskôr v súvislosti s Telegdiho opustenou tlačiarňou.“
Svätec na čele školy
„Už o niekoľko rokov, krátko po druhom príchode jezuitov do Trnavy, nový arcibiskup Peter Pázmaň v roku 1616 menuje na post riaditeľa kapitulskej školy Mareka Križína (Križovčanina). Syn hraničiarskeho dôstojníka z chorvátskeho mesta Križevci sa stáva i ostrihomským kanonikom a komárňanským archidiakonom. Jeho meno je vám iste povedomé - je to jeden z troch košických mučeníkov, ktorých relikvie Trnavčania v úcte prechovávajú v Kostole sv. Anny a v jezuitskom kostole. O tri roky sa Marekovi stalo osudným jeho vymenovanie za správcu majetkov trnavského seminára sv. Štefana v Krásnej nad Hornádom. Na východe dnešného Slovenska mesto za mestom práve dobýjalo povstalecké vojsko Gabriela Betlena. Marek Križín sa v Humennom stretáva s dvoma jezuitskými kňazmi - so sedmohradským Maďarom Štefanom Pongrácom a Melicharom Grodeckým zo sliezskeho Tešína. Páter Pongrác bol v Humennom kazateľom a riaditeľom tamojšieho gymnázia. Grodecký v tomto meste práve zložil posledný rehoľný sľub a chystal sa do Košíc vykonávať funkciu duchovného v cisárskom vojsku. Pongrác tam mal založiť nové jezuitské kolégium. Trojicu pri obľahnutom meste zajalo betlenovské vojsko. Jeho veliteľ Juraj Rákoci sa dopočul, že vraj ide o špiónov s tajnými informáciami od zemplínskeho župana Juraja Drugeta z Humenného pre košického kapitána Andreja Dóciho. Kruté muky pri vypočúvaní v noci na 7. septembra 1619 kňazi neprežili. Ich telá vojaci hodili do žumpy.“
Arcibiskup Juraj Slepčiansky-Pohronec pochoval svojho predchodcu Pázmaňa.
Zo siroty arcibiskupom
„Iba niekoľko rokov po týchto udalostiach učí na trnavskej mestskej škole jej bývalý absolvent – sirota po slovenských rodičoch z Malých Slepčian na Požitaví, ktorí sa stali obeťami tureckých výpadov. Juraj a jeho súrodenci nájdu svoj domov u príbuzných a v nových rodinách. Spolu so starším bratom Michalom si ho adoptuje zeman Ladislav Slepčiansky-Pohronec, ktorý býval vo Sv. Kríži nad Hronom. Ladislav bystrého chlapca dáva na štúdiá do Trnavy, kde je kanonikom jeho brat František. Nadaného Juraja a ôsmich ďalších mládencov posiela neskôr arcibiskup Peter Pázmaň na štúdiá do Ríma. Netuší, že necelých tridsať rokov po jeho smrti zasadne aj Juraj do arcibiskupského kresla. Juraj Slepčiansky-Pohronec už ako ostrihomský kanonik nad Pázmaňovým hrobom prednáša smútočnú reč. O rok v Carihrade v kráľových službách dojednáva mier so sultánom. V roku 1645 v zastúpení cisára Ferdinanda III. rokuje o mieri v Linci s Jurajom Rákocim. Po smrti ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaia sa v roku 1666 na takmer dvadsať rokov stáva jeho nástupcom. Okrem najvyššej cirkevnej funkcie v Uhorsku sa onedlho stáva aj námestníkom kráľa, neskôr miestodržiteľom Uhorska. Za svoju duchovnú, finančnú i potravinovú pomoc v roku 1683 si vyslúžil titul záchranca Viedne. A predstavte si, že tento velikán dral svoje nohavice tuto kdesi v našej mestskej škole.“
Kvety pre Panenku
S úsmevom pri predstave chlapca, ktorý svoj prak vymenil za arcibiskupskú berlu, sme sa pohli dolu Jeruzalemskou ulicou. „Všimnite si meštianske domy číslo 2 a 4. Zachovali si niektoré renesančné prvky. V 16. storočí, ktoré zmapovala vo svojej diplomovej práci Mária Botťánková, tu podľa prídomku pri krstnom mene môžeme identifikovať obuvníka (Švec), mäsiara (Lanius), v poslednom remeselníckom dvojdome číslo 11 krajčíra (Sabo), farbiara textilu (Šmolnikár) a obchodníka (Kalmar). Iné prídomky prezrádzajú miesto pôvodu (Beckov, Žabokreky, Dechtice, Balog, Barš, Pápa, Šomoď), národnosť (Ungar, Tót, Horvát), vzdelanie (Literát), osobnú vlastnosť (Nagy, Vereš, Bilko, Fekete).“ Fráter Georgius sa zastavil pri poslednom dome na rohu s Invalidskou ulicou. „Aj tento dom je spolu s dvoma spomenutými na zozname pamätihodností mesta. Mne osobne je sympatické, že na jeho priečelí je roky rokúce pripevnená vitrínka s podobizňou Trnavskej Panny Márie so stále čerstvou kytičkou kvetov.“ Pri posledných slovách mních skadiaľsi vytiahol venček z púpav a položil ho na vitrínu. (Pokračovanie nabudúce)
TEXT A FOTO: LACO ŠEBÁK
13. 05. 2011 00:00
