Vlasatica Františka Kériho
Na ulici
Z ulice ponad východný múr starej Trnavskej univerzity kamsi do oblakov hľadí asi tucet párov očí. Hoci je biely deň, pozorovatelia vo svojej predstave vidia v pozadí vysokej veže hviezdnatú oblohu. V niektorých oknách štvrtého poschodia mesiacom osvietenej budovy blikajú sviece. Na terase takmer štyridsať metrov vysokej hvezdárne so štyrmi nárožnými vežičkami sa ligoce objektív ďalekohľadu, namiereného na Jupiter.
Ročenka z roku 1704 venovaná cisárovi Leopoldovi I. Repro: Laco Šebák
Zohnutú postavu v čiernom jezuitskom habite pri ňom takmer nevidno. Zamrví sa až pri odbíjaní zvona na mestskej veži a pri hlase, oznamujúcom, že ráno je zas o jednu štvrťhodinu bližšie.
Weiss, Kériho žiak
Fráter Georgius nám pošepol, že jezuita s ďalekohľadom je sám riaditeľ univerzitnej hvezdárne, trnavský rodák František Xaver Weiss. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil už ako 16-ročný. Študoval doma i na univerzite v Košiciach. Jeho profesorom filozofie v Trnave bol jezuita František Borgia Kéri. Vyučoval ho matematiku, fyziku i astronómiu. Kéri bol dokonca zakladateľom tejto hvezdárne a Weissovým predchodcom v jej riadení. „Možno ste zvedaví, ako sa členovia spoločnosti mníchov, potvrdenej pápežskou bulou iba v roku 1540, zaradili tak rýchlo medzi popredných svetových prírodovedcov. Ich prvoradým poslaním bolo vyučovať. V prvom rade sa teda sami neustále vzdelávali. V ich knižniciach boli aj knihy kacírov, pretože i tie bolo treba preštudovať a nájsť protizbrane. Na ďalekých misijných cestách po Južnej Amerike, Číne a ďalších vzdialených končinách poznávali nový svet, faunu, flóru... V cudzokrajných rastlinách objavovali látky na nové lieky. Prispeli k rozvoju geografie, botaniky, etnografie. Ich námorné cesty súviseli aj so znalosťami astronómie, zdokonaľovali prístroje, objavovali nové technické riešenia. Začali používať Galileiho i Newtonov ďalekohľad, hoci Zem pre nich stále zostávala stredom Vesmíru. V optike sa zaujímali aj o projekciu obrazu - laternu magiku. Jezuita Clavius, ktorý pomáhal pri korekcii juliánskeho kalendára, sa osobne stretol s Galileom, hoci jeho nadšenie pre Koperníkovu teóriu so Slnkom uprostred Vesmíru nezdieľal. A čo naša Trnava?“
Uhorské prvenstvo
Na Trnavskej univerzite už sto rokov pred Weissom vyučoval matematiku a morálku Luxemburčan, jezuita Ján Misch. Dá sa povedať, prišiel s ďalekohľadom pod pazuchou. Pod pseudonymom Astrophilos nájdeme jeho príspevky z oblasti astronómie i astrológie v kalendároch z rokov 1658 až 1669, vydávaných Trnavskou univerzitou. Ako prvý v Uhorsku pozoroval teleskopom kométu. Za zakladateľa hvezdárstva u nás možno považovať aj všestranného slovenského šľachtica, jezuitu Martina Sentivániho.
„Vzhľadom na jeho rodisko v dnešnom Liptovskom Jáne,“ hovorí Georgius, „ho môžeme pokojne volať Martin Svätojánsky. Okrem príspevkov v spomínaných kalendároch napísal a v tunajšej kníhtlačiarni vydal do šesťdesiat samostatných diel z najrôznejších oblastí. Od preletu kométy, pozorovanej a popísanej Jánom Mischom, uplynulo asi sedemdesiat rokov. Prišla nová a tú pozoruje na prelome rokov 1729 - 1730 František Kéri. O pár rokov je vlasatica aj témou jeho dizertačnej práce.“
Nie je Lipšic ako Lipšic
Na Trnavskú univerzitu prichádza v roku 1742 z Košíc jezuita a hvezdár Michal Lipšic. Ten má pod pazuchou ešte tlačiarenskou čerňou voňajúce vlastné dielo vysvetľujúce základy astronómie. Ako prvý v Uhorsku sa na pôde neoscholastiky venoval aj učeniu Descarta a Newtona. Jednoznačne zamieta Ptolemaiov systém, Kopernikov prijíma len ako možnú hypotézu. Súhlasí s kompromisným názorom Tycha de Braheho, podľa ktorého je Zem stále stredom Vesmíru so sputnikmi Slnkom a Mesiacom, no planéty už krúžia okolo Slnka. Filozofickej fakulte v Trnave však chýba veža, ktorá by presahovala vedľajšie budovy, hradby a okolitý terén. A dokonalejšie pozorovacie prístroje, zrkadlové teleskopy. Anglické sú príliš nákladné. Začiatkom roka 1753 sa konečne pokladá základný kameň univerzitnej hvezdárne. O dva ďalšie je pod strechou. Nesprávne sa všeobecne tvrdí, že stavbu na diaľku riadil z Kluže jezuita Maximilán Rudolf Hell, hoci v listoch i z neskoršieho pôsobenia vo viedenskom observatóriu vedel kolegom v Trnave poradiť a pomôcť. Táto zásluha patrí nedávnemu rektorovi Trnavskej univerzity a čerstvému rektorovi košického kolégia Františkovi Kérimu. Pracuje na zrkadlách pre teleskopy, hľadá vhodné materiály na ich odlievanie, technológiu na vyleštenie. Jeho ďalekohľady, založené na Newtonových zlepšovákoch, sa stávajú známymi a žiadanými. Kéri platí daň za svoju prácu, pri jednom z experimentov si ťažko poraní ruku.
Asistent Šajnovič
Náš sprievodca dejinami Trnavy jezuita Georgius zanietene pokračuje: „Ani nie po desiatich rokoch práce Kériho v riadení hvezdárne vystrieda jeho bývalý žiak a dlhoročný spolupracovník, František Weiss. Okrem vlastnej meteorologickej a astronomickej práce sa takisto venuje konštruovaniu astronomických prístrojov. Niektoré nakúpil vo Viedni, iné vyrobila trnavská dielňa Michala Pichlera, svojím zameraním prvá v Uhorsku. Weiss má nového asistenta, bývalého Hellovho žiaka Jána Nepomuka Šajnoviča. No dnes v noci ho tu nestretneme...“ Kedy prosím? „Áno, dnes,“ odpovedá Georgius na otázniky s výkričníkmi v našich vytreštených očiach. „Zabudnite na váš čas. Teraz sa píše rok 1768. V decembri zomrie bývalý riaditeľ hvezdárne. Páter Xaver, teda profesor Weiss, na terase observatória práve pripravuje podklady do ďalšieho vydania astronomickej ročenky, ktorá bude venovaná panovníčke Márii Terézii. A Šajnoviča si nedávno požičal na ďalekú cestu za polárny kruh Maximilán Hell. Šli merať dĺžku prechodu Venuše popred slnečný kotúč, podľa ktorej vyrátajú vzdialenosť Slnka od Zeme. Prezradím, že Hellovi sa to ako jedinému asi z dvoch stoviek pozorovateľských tímov roztrúsených po svete podarilo. Viete čo? Ideme navštíviť hore pána riaditeľa Weissa. Veď je náš, Trnavčan...“
Nikdy nepochopím, ako sme sa všetci odrazu ocitli pred dverami do vysokánskej štíhlej budovy s blikotajúcimi oknami na štvrtom poschodí. O tom ale nabudúce.
LACO ŠEBÁK
02. 01. 2011 22:38
