Patrónka mesta vyjde do ulíc

Na ulici

Dolu schodmi do mŕtveho ticha hrobky schádza po tehlových schodoch asi tucet ľudí. Využili šancu, ktorú verejnosti na niekoľko dní okolo sviatku zosnulých ponúkol trnavský farský úrad. V takomto rozsahu bola takmer tristo rokov stará krypta pod najmladšou kaplnkou Dómu sv. Mikuláša sprístupnená po prvýkrát.

Za peniaze v Prahe dom a v Trnave kryptu. Foto: Laco Šebák

Pochovaných kňazov a mešťanov si do krypty kanonika Andreja Kürtösiho prišla uctiť v sprievode frátra od františkánov aj naša známa skupinka milovníkov histórie Trnavy. Na ich čele zišiel do podzemia fráter Georgius. Na konci schodov ukázal prstom na strop.

Sedem kaplniek
Tentoraz to neznamenalo dávať si pozor na hlavu ako na začiatku zostupu, no aj tak sa niektorí so stáročnou omietkou na čele pre istotu prikrčili. Mních však iba upozorňboval na latinský nápis, oznamujúci, že v roku 1778 došlo v týchto priestoroch k veľkým stavebným úpravám. Do ticha zaznel jeho šepot:
„Pôvodná krypta, ktorú dal začiatkom 18. storočia vybudovať kanonik Kürtösi, sa nachádzala pod jednou zo siedmich bočných kaplniek kostola. Pod tou, do ktorej ešte v časoch Petra Pázmaňa umiestnili drevený obraz Panny Márie Trnavskej. Na mieste tejto kaplnky s oltárom sv. Kríža vybudovali v roku 1741 novú. Stala sa príbytkom obrazu, potiaceho sa krvou pred tureckým vpádom na územie západného Slovenska a ďalej na Moravu. Trnava i Modranka však boli krutostí Osmanov zázračne ušetrené. Mariánsku kaplnku máme teraz priamo nad sebou. Všimli ste si, že stojí mimo obvodových múrov kostola. Pôvodná Kürtösiho krypta je teda na konci tejto kratšej chodby vpravo, vedúcej pod dóm.“

Kópia na omietke
Georgius vykročil do asi desať metrov dlhej chodby. Končila sa neveľkou miestnosťou s niekoľkými zamurovanými pohrebnými komorami, v ktorých odpočívali kosti kňazov. V slabom svetle elektrických lámp a niekoľkých sviec sme sa mlčky snažili prečítať mená na tabuľkách. Letopočty potvrdzovali, že po roku 1763, keď sa prestalo pochovávať v zamurovaných kryptách pod dlažbou kostola, tu prišlo čoskoro k úpravám a budovaniu nových chodieb. Vrátili sme sa k stropnému nápisu pri schodoch.
„Dlhá chodba pred nami vedie pod zemou povedľa kostola,“ znovu sa rozšepkal Georgius. Na jej konci sme už prv zbadali skromný drevený oltár s krížom a nad ním akoby ten pravý zázračný obraz. „Keď prídeme bližšie, uvidíme, že ide o maľbu na omietke vo výklenku. Táto kópia obrazu, ktorý vraj do Trnavy priniesol mladý František Forgáč zo svojich rímskych štúdií, zobrazuje aj slzy Panny Márie."
Pri obraze bol vyznačený rovnaký letopočet ako na nápise na plafóne. "Nikou a oltárom sa však chodba nekončí," pokračoval Georgius. "Po ostrej odbočke doľava pokračuje smerom k hradbám. Od kostola sa však mierne vzďaľuje a blíži sa k poslednému domu na Jeruzalemskej ulici, k miestu, kde som vám predtým ukazoval vetrací komín. Budovatelia nových pohrebných priestorov sa takto chceli v dostatočnej vzdialenosti vyhnúť základom rozľahlej sakristie. Tú vybudovali zároveň s bočnými kaplnkami ešte v časoch arcibiskupa Pázmaňa. Predtým na ich mieste stála kaplnka sv. Juraja, pod ktorou boli najmenej od 16. storočia pochovávaní jej oltárnici a kanonici. Benedikt Czahel, Andrej Mindsenti, Juraj Konyafalvi, Ján Berečkay, Blažej Joó a ďalší odpočívajú pod sakristiou možno dodnes.“

Lukratívne hroby
Georgius sa odmlčal, okolo nás vychádzalo von niekoľko návštevníkov. Miesta bolo dosť, chodba bola široká takmer dva metre. Znovu sa ozval jeho šepot: „Na konci druhej časti celkove asi šesťdesiatmetrovej chodby uvidíme podobný oltár. Obraz na omietke nad ním predstavuje trpiaceho Krista a pod krížom stojace dve Márie. Po oboch stranách chodby si všímajte náhrobné tabuľky. Prezradia vám, že sa tu pochovávalo ešte krátko po polovici 19. storočia, kým to v celej Trnave s výnimkou krypty pod Kostolom sv. Anny nezakázala radnica. Odpočívajú tu kosti šľachticov a bohatých mešťanov s manželkami. Pri farskom kostole totiž pôsobilo niekoľko oltárnictiev, finančne podporovaných členmi aj z radov mešťanov. Vo svojich závetoch bývali voči svojmu kresťanskému spolku štedrí a zabezpečili si tak lukratívne miesto posledného odpočinku v krypte. Tak, teraz sa môžeme vybrať na koniec krypty.“ Ktosi ešte zašepkal, že za peniaze aj v Prahe dom, ale to sme sa už vybrali k oltáru s ďalšou z nespočetných kópií obrazu Trnavskej Panny Márie.

Pristavovali sme sa pri tabuľkách na zamurovaných pohrebných komorách. Dve ako z bieleho alabastru patrili šľachtickému rodu, iné boli z červenej žuly, z mramoru. Na kovovú náhrobnú dosku sa podpísala nadmerná vlhkosť hrobky. Pred pár rokmi práve nad kryptou chceli osadiť lampu pouličného osvetlenia. Poškodeným stropom sem vnikala dažďová voda.
Asi po pol hodine sme sa všetci vymotali von. Ozval sa Georgius: „Samozrejme si pozrieme aj dóm a mariánsku kaplnku, ktorá je trvalým príbytkom zázračného obrazu. No kto chce obraz vidieť pod holým nebom na Trojičnom námestí ako to bolo po prvýkrát presne na deň pred tristo rokmi, má jedinečnú príležitosť túto nedeľu."

LACO ŠEBÁK

03. 01. 2011 00:47