Opiť sa tak troška ako bohovia
Kuriozity
Predstavte si tú najväčšiu zimu. Za oknom sneží, mrzne a fúka. Včelár to všetko s tichým úsmevom sleduje a po celoročnej práci si konečne v pokoji otvára medovinu. Hreje ho. Tak, ako hreje jeho včely klbko, v ktorom sa zazimovali.
Včelár Róbert Hustý vyrába medovinu. Jej výnimočnou chuťou a vôňou spríjemňuje Vianoce všetkým. Foto: Michal Hlavatovič
„Je to dobrý pocit,“ tajomne sa rozrozpráva včelár Róbert Hustý. V tej chvíli sa zrazu celá zimná poetika včiel začína na jazyku naozaj topiť ako sladký slnečný med.
Na chuti mu neuberá nič. Ani to, že repke a agátu sa túto sezónu nijako extra nedarilo, a nakoniec ani to, že medu je tohto roku oveľa menej, než zvyčajne. Med a včely sú jednoducho vášeň a ak im človek venuje všetok voľný čas, je to poznať.
Róbert to dobre vie. Aj preto je schopný o mede rozprávať od rána do večera. Včelám sa venuje odmalička. A stíha to aj teraz, popri učení na Strednom odbornom učilišti energetickom v Trnave. V rodnej Slovenskej Novej Vsi má rovných sto úľov. A sám sa, chtiac-nechtiac, stal živým dôkazom starej včelárskej pravdy o tom, že včelári nemôžu byť svojim ženám neverní. Odpoveď na otázku „prečo?“ je jednoduchá: Pretože ich včely zamestnávajú natoľko, že na frajerky, aj keby akokoľvek chceli, im jednoducho nezostáva čas. Zato kvalitnú medovinu, tú si vychutná každý jeden. Róbert Hustý vyrába tri druhy, čistú - korenistú, citrónovú a limetkovú. Recepty na ne síce našiel v starých knihách, no predsa len ich trošku vylepšil.
„Medovinu začali vyrábať ešte predtým, ako na našom území začali pestovať hrozno, lenže neskôr sa niekam vytratila,“ hovorí. Komunisti totiž zrušili všetku malovýrobu a kontinuita sa tak na dlhé roky prerušila. Medovina mizla postupne z obchodov, stratila spoločenskú vážnosť a starí včelári si ju nakoniec vyrábali už len sami pre seba. „Môj dedo mal mlyn, tiež mu ho vzali, a dostal podradnú, mizerne platenú robotu, lebo bol spoločensky nepohodlný. Tak začal včeláriť. Alkohol ale nepil, čo dorobil, zakopal v zemi. Zabudlo sa na to, prekopali sme celú záhradu, kým sme niečo našli.“ Začiatkom osemdesiatych rokov sa do medoviny pustil aj vnuk. Stačilo málo. V starej dedovej včelárskej knihe našiel recept a hneď prvý pokus bol úspešný. Použil slnečnicový med a vraj dodnes lepšiu od nej neurobil. „Jednu fľašku mám stále vo svojom archíve.“ Či ju ale niekedy otvorí, alebo nechá ďalej zrieť,
ešte nevie. „Čím dlhšie ostáva odložená, tým je medovina lahodnejšia a jemnejšia. Dedo hovorieval, že desaťročnú pili starí Slovania a dvadsaťročnú bohovia na Olympe.“
Medovinu Róbert začal pravidelne vyrábať pred pätnástimi rokmi, dovtedy len experimentoval, skúšal koreniny aj ovocie. „Toto sú veci, čo menia jej chuť. Niektorá prerazí silnejšie, iná slabšie. Nikdy sa nedá vyrobiť rovnaká,“ vysvetľuje. Pri varenej medovine príliš na kvalite medu nezáleží, pri nevarenej platí pravidlo, čím kvalitnejší, tým lepší výsledok. Včelári ju robia zväčša z agátového. Dnes sa používajú aj špeciálne kvasinky, určené len pre medovinu, ale aj vinárske. Oba druhy dodávajú špecifickú chuť. Samotný med obsahuje látky, ktoré kvaseniu bránia, a preto nevarená medovina ťažšie kvasí. „Mal som množstvo neúspechov, lebo s medovinou sa musí zaobchádzať opatrne. Najlepšie sa jej darí vo veľkom demižóne, predsa len je tam stabilnejšia.“
Medovina je však kumšt a najskôr sa musí štyri týždne poriadne vybúriť, teda vykvasiť. Aby šlo všetko správne, musí včelár zachovať tú správnu teplotu. Hovorí sa, čím chladnejšie, tým lepšie, závisí to však od druhu kvasiniek. Po vykvasení sa niekoľkokrát stočí. Medovinka sa potom pri teplote 8 až 12 stupňov akoby uloží na dlhý spánok a pomaličky zrie a získava iskru. Staré recepty odporúčali, aby bola v súdku päť rokov, ale dnešní medovinári to urýchlili. Vraj už po roku si na nej možno pochutiť. Ale kto chce byť vitálny a zdravý, ako praví majstri včelári, možno naozaj nezaškodí počkať si na tú správnu medovinku aj tých nekonečných dvadsať rokov.
19. 12. 2010 10:09
