Vysmiaty antirocker v klobúčiku
Rozhovory
Večne dobre naladený líder skupiny Hudba z Marsu Michal Štofej (33), alias Štofo, mal v piatok dobrý dôvod na úsmev. Trnavský Art klub bol plný na prasknutie a ľudia sa na ich skladby výborne bavili. Vyspovedali sme ho hneď po koncerte.
Líder Hudby z Marsu Štofo kedysi učil výtvarnú výchovu a slovenčinu na Dobrej Vode. Foto: Michal Hlavatovič
Čerstvo ženatý spevák a gitarista nám prezradil, prečo je na Slovensku lepšie ako v Anglicku, kde a s kým bude tráviť Vianoce a čo chystá kapela k svojmu pätnástemu výročiu.
Pekný klobúčik. Už je trvalou súčasťou tvojho imidžu?
Vymyslela ho naša stylistka Mária Miklošková, sestra Fera Mikloška. Zapáčil sa mi, preto mám teraz celú garderóbu klobúčikov. Trochu sa bojím, že keď ho budem stále nosiť, tak skôr oplešiviem. Ale zase, aspoň to nikto neuvidí.
Ako sa vám dnes hralo?
Super! V Trnave je to vždy najlepšie, parádna spätná väzba. Sranda je, že fungujeme už celé roky a ľudia na koncertoch sa menia. Naša generácia už sedí doma pri telke, a dorastá nové publikum. Aj keď zopár pamätníkov na nás chodí stále.
Všetci piati ste rodení Trnavčania. Má tu kapela stále svoju základňu?
Áno, aj keď chalani pracujú poväčšine v Bratislave a dvaja z nich tam aj žijú. Sme lokálpatrioti. Baví nás cestovať, objavovať svet, ale vždy sa vrátime domov na trnavskú stanicu, kde nás privíta typická vôňa Figara. Vôňa cukrovaru, ktorá dotvárala jesennú atmosféru mesta, sa už žiaľ vytratila. Tá nám trochu chýba. (Úsmev.) Ja som momentálne v anglickom Northamptone, odskočil som si len na túto koncertnú šnúru.
Čo tam robíš?
Moja manželka Lucka je začínajúca učiteľka. Cez jeden projekt získala možnosť robiť asistentku na dvoch základných školách. Sme tam na polroka, do apríla. V každom prípade je to zaujímavá skúsenosť. A čo tam robím? To, čo aj na Slovensku – skladám nové pesničky, objavujem nové zvuky. Už teraz plánujeme, čo urobíme k budúcoročnému pätnástemu jubileu kapely. Chceme to adekvátne osláviť. Určite príde na svet nový album. Uvidíme, ako ho publikum prijme, lebo aktuálne nápady sú dosť iné, ako to, na čo sú fanúšikovia zvyknutí. Ťahá nás to čoraz viac k elektronickej tanečnej hudbe, ktorá poskytuje neobmedzené možnosti editácie a miešania zvukov.
"Sme lokalpatrioti. Vždy sa radi vraciame domov na trnavskú stanicu, kde nás privíta typická vôňa Figara." Foto: Michal Hlavatovič
Aj doteraz ste predsa dosť experimentovali, zmixovať ľudovku s diskom si nedovolí hocikto, rovnako ako dať na jeden album Koňýka zo Zóny A a Marcelu Laiferovú.
Ľudia zoberú všetko, ak v tom cítia energiu, šťavu. Vtedy je jedno, či to je hip-hop alebo country. Musia cítiť, že je do toho človek vložený naplno. Keď sme sa popri kapele venovali iným veciam, ľudia to vnímali. Potom aj odozva bola vlažnejšia.
Ty jediný z kapely sa hudbou aj živíš...
Ja som taký, že ma všetko baví a všetko chcem vyskúšať na vlastnej koži. Pôvodným vzdelaním som učiteľ výtvarnej výchovy a slovenčiny, rok som učil na Dobrej Vode. Ale robil som už všeličo, sprievodcu v múzeu, údržbára, pôsobil som v rôznych médiách. Bol som fotoreportérom a dokonca som kreslil pre Trnavské noviny komiksy o bezdomovcoch. Zistil som však, že človek sa musí venovať len jednému, aby to bolo poriadne, preto som sa vzdal ostatných vecí a venujem sa naplno hudbe. Pre trnavské divadlo som zložil hudbu do detských predstavení Ostrov objavov a Adelkina cesta za šťastím. S Hudbou z Marsu teraz ideme naplno. Aj keď nie sme v úplne mainstreamových médiách, ľudia si k nám nájdu cestu.
Dá sa teda uživiť hudbou na Slovensku v dnešných podmienkach?
Skromne, ale dá sa. Je to paráda, hoci sa niekedy túlame po nociach, až do vyčerpania. Nie je to vždy len to pozlátko, často cestujeme celý deň napchatí v aute a hráme aj viac koncertov za deň. Vydaná energia sa nám ale potom vždy vráti. Ľudia sa zabávajú, skáču, spievajú. To nás zotaví.
Ovplyvňuje ťa nejako prostredie, v ktorom aktuálne si?
Určite áno, aj keď na rozdiel od niektorých, čo sa vracajú z Anglicka a opisujú ho v superlatívoch, ja musím povedať, že je to drsná skúsenosť. Slovensko a Trnava sú zasľúbená zem. Predtým som bol taký typický Slovák, ktorý len nadáva na to, ako tu nefungujú veci. Treba tam ísť a vyskúšať si to. Napríklad pri vybavovaní základných platieb zistíte, že je tam väčšia byrokracia ako u nás. Navyše je tam neustále zamračené a sychravo. Paradox je, že Angličania sú na svoju upršanú, šedú krajinu hrdí. My sme nezaslúžene dostali do daru veľa vecí a často sa za Slovensko hanbíme. Sme takí trubirohovia.
Kde budeš tráviť Vianoce?
S manželkou v našom maličkom bytíku v Trnave. Vybehneme do Malých Karpát do lesíka, odrežeme tam halúzku, dáme si ju do stojana a ozdobíme. Strašne sa na to tešíme, lebo to budú naše prvé spoločné manželské Vianoce. Dúfam, že bude aj sneh. (Úsmev.)
Stále sa usmievaš a máš dobrú náladu. Pomáhaš si k nej niečím?
Ja som taký antirocker. Nepijem, nefajčím, ani nič neberiem. Ľudia tomu často nechcú veriť, lebo na pódiu vyzerám byť „odpálený“. Ale to sú tie endorfíny. Keď začnem skákať, tak som na jednej vlne so všetkými, čo si vypijú. Je to zaujímavé a zvláštne sledovať opitých ľudí, keď som sám triezvy.
03. 01. 2011 22:45
