Traja ľudia, dve dosky a vášeň

Rozhovory

Dieťa známych rodičov – režiséra Juraja Nvotu a dramaturgičky Mirky Čibenkovej. Nevlastný brat Doroty a Terezy Nvotových. Režisér na voľnej nohe, ktorý sa presúva od projektu k projektu a pripravuje predstavenia pre rôzne divadlá u nás aj v Česku.

Jakub Nvota založil Túlavé divadlo ešte počas štúdia na gymnáziu v Trnave. Foto: René Miko

Jakub Nvota (33) z času na čas hry aj píše, alebo sa objaví na javisku ako herec nedramatických postáv. Napríklad v Divadle v podpalubí na lodi Adyho Haydu, kde našlo strechu nad hlavou aj jeho Túlavé divadlo.

Túlavé divadlo nie je celkom bežný projekt, napriek tomu funguje už roky. Odkedy vlastne?
- Založili sme ho pôvodne ako študentské divadlo na trnavskom gymnáziu, v roku 1996. Potom sme sa presunuli do Bratislavy a vymenili sa ľudia. V tejto zostave fungujeme od roku 2001. Končili sme VŠMU a partia ľudí ostala spolu. Ani pre jedného z nás to nie je zárobkovo hlavný predmet činnosti, ale berieme ho ako duševnú očistu, preto je pre nás prioritou. Každý z nás pôsobí v rôznych divadlách a tu nachádzame niečo ako stálu scénu, fungujúcu partiu na základe vekovej, poetickej a filozofickej príbuznosti.

Prečo očista?
- Po piatich rokoch VŠMU človek ľahko upadne do intelektuálneho virvaru. Tak sme sa vrátili na prapôvodné miesto k základným zdrojom divadelnosti. Bez budovy, scény, klasickej dramatiky. Za vzor sme si zobrali Shakespeara a tiež poučku španielskych klasikov: Divadlo tvoria traja ľudia, dve dosky a jedna vášeň. Vrátili sme divadlo na ulicu, inscenovali sme Shakespeara pomocou vlastných veršov na námestí v hre Hamlet alebo nález lebky. To bol prvotný zázrak, ktorý nás spojil.

Nejaký čas máte stálu scénu, už teda nie ste tuláci...
- Gro našich predstavení tvoria zájazdy doma i v zahraničí. Toto leto sme boli viackrát v Poľsku, hrali sme tu po slovensky. Minulé leto sme hrali v Taliansku, po taliansky. Reakcia a porozumenie, vzhľadom na to, že nikto z nás ani predtým, ani potom týmto jazykom nehovoril, bola veľmi silná. Hamleta sme hrali aj v Londýne v slovensko-anglickej verzii.

Narodili ste sa síce v Bratislave, ale inak ste Trnavčan. Stále sa ním cítite byť?
- Áno, som Trnavčan. S Trnavou ma spájajú zásadné veci, celé obdobie života do osemnástich rokov. Rodičia sa sem presťahovali krátko po mojom narodení, lebo dostali angažmán v divadle. Vždy mi záležalo na Trnave aj z hľadiska kultúry. Pred rokmi ležal festival DIV zabudnutý v prachu, keď sa po svojej slávnej perióde nedokázal znovu naštartovať, vtedy sme pomohli a dnes si myslím, že je to v rámci regiónu festival na úrovni. Pokúšali sme sa aj o aktivity v amfiteátri, ktoré sa však pre rozpory majiteľa a mesta neuskutočnili.

"Niekedy, keď tak podvečer stojím na prázdnom námestí, sa sám seba pýtam, kde sú všetci tí študenti a čo asi robia." Foto: Matúš Kozlík

Je tu podľa vás dobré kultúrne zázemie?
- Myslím si, že kultúrne prostredie v Trnave je mŕtve. Mesto, ktoré má tri vysoké školy by malo mať obrovský potenciál a živosť. Jeden z najhlavnejších dôvodov, prečo to tak nie je, je ten, že Trnava sa vždy ťažko zmierovala s tým, že by niečo mohlo byť živelné. Je tam tendencia zo strany vedenia mesta, ale aj iných zložiek, všetky tieto činnosti regulovať. Vtedy nemôže vzniknúť nič živelné ani živé. To si myslím dlhé roky. Niekedy, keď tak podvečer stojím na prázdnom námestí, sa sám seba pýtam, kde sú všetci tí študenti a čo asi robia.

Sleduje vaše aktivity aj váš otec Juraj Nvota?
- S otcom som nevyrastal, ale v súčasnosti máme veľmi dobrý a otvorený vzťah. Zato ďakujem aj práci, lebo ona sa stala takým mostom, cez ktorý sme sa stretli a našli spoločnú reč napriek tomu, že osobný život bol občas veľmi ťažký.

Čo vaše známe nevlastné sestry, ste v kontakte?
- Dorka žije pomerne náročným životom, ktorý delí medzi Nepál, Slovensko a Česko. Ale aj keď sa nevidíme, sme si veľmi blízki. Terezka je momentálne v nádhernom období života, kedy sa pred ňou rozprestrel svet v celej svojej šírke, dĺžke a výške. Rozhodla sa pre profesiu dokumentaristky, natočila nádherný debut o istej náboženskej komunite. Čaká ju stáž v New Yorku. Naberá život plnými vedrami, rád sa na to pozerám. Verím, že časom sa budeme stretávať častejšie, ale teraz to nejde.

Máte synčeka, je po vás?
- Podľa toho v čom, hlavne je sám sebou. Chodí do prvej triedy, v tejto chvíli je pri písmene E. (Smiech.) Radšej číta ako píše, to je momentálne jeho svet. Nikdy som ho do divadla neťahal, na rozdiel od mojich rodičov. Iba trošku.

Ste komikom aj v súkromí?
- Na to sa dá odpovedať konvenčne, že komici v súkromí sú veľmi nepríjemní a smutní ľudia. Ja si to o sebe úplne nemyslím. Ale je to tak, že všetko v živote musí byť vyvážené. V každej radosti musí byť osteň smútku a naopak. Čiže keď človek prijme a vydá zo seba energiu, ktorá plodí smiech, tak si musí odžiť aj odvrátenú tvár toho celého.
 

03. 01. 2011 23:25