The Breakers neboli žiadni vlasáči

Príbehy

S Mariánom Remenárom (68), bubeníkom skupiny The Breakers, sme sa stretli v kaviarni na Trojičnom námestí, ktorého vzhľad ako architekt dosť ovplyvnil. Ale to už je celkom iná kapitola. Bavili sme sa najmä o skupine, ktorá v týchto dňoch oslavuje 45. výročie vzniku. Fungovala asi šesť rokov, do roku 1971. Jej členovia sa opäť stretli až po tridsaťročnej prestávke.

Fotografia pri pomníku Antona Bernoláka, ktorá vzbudila verejné pohoršenie. Foto: Archív The Breakers

Dvojhodinový rozhovor bol smutno-veselou exkurziou do doby, ktorá nepriala ničomu mladému a živelnému a spôsobila to, že hviezda mladej talentovanej kapely zhasla skôr, ako mohla naplno zažiariť. Dlhšie vlasy, anglická pieseň v rádiu a fotografia pri pamätníku Bernoláka boli tým jediným, čím sa The Breakers previnili. Vtedy to stačilo.

Éra čiernej a bielej
„Ako kapela sme sa začali stretávať v Spolku sv. Vojtecha, lebo rodičia všetkých spoluhráčov tu pracovali aj bývali. Boli sme tam ja, Peter Schultz, Roman Vnuk, Bonzo Radványi a Peter Mihálik. Vtedy sme sa volali Black White,“ začína svoje rozprávanie Marián Remenár. Písal sa rok 1964. Mladí, sedemnásť až dvadsaťdvaroční chalani, sa poznali z gymnázia, Korza i hádzanej a futbalu. Všetci počúvali rokenrolové Rádio Luxemburg. „Prvý kontakt s bigbítovou scénou sme získali v Bratislave, kam sme chodili na vysokú. Povedali sme si, že založíme kapelu. Jediné vhodné miesto na cvičenie bolo v Spolku. Schádzali sme sa tam skoro každý večer, počúvali sme nahrávky zahraničných skupín a vyberali sme, čo by sme asi mohli hrať. Cvičili sme na veľmi jednoduchých nástrojoch, aké sa vtedy dali zohnať u nás. Nemali sme aparatúru, hrávali sme na rádiách, až neskôr sme si zaobstarali nejaké podomácky vyrobené zosilňovače.“ Mariánovi prischli bicie, hoci vedel hrať aj na gitare a husliach. Do kapely ho prijali namiesto Karola Čálika, ktorý nestíhal skúšky pre svoju rozbiehajúcu sa dráhu herca. „Požičal mi aj svoje bicie, až neskôr som si kúpil väčšie. Prvé vystúpenie sme zorganizovali po mesiaci a prišla naň celá hudobná elita Trnavy. Dohromady asi šesťdesiat ľudí. Bol to prvý bigbítový koncert v Trnave,“ usmieva sa Marián Remenár.

Pôvodná skupina Black White vo dvore Spolku sv. Vojtecha. Foto: Archív The Breakers

Po roku dvaja členovia zo skupiny Black White odišli, ostali len Bonzo Radványi a Marián. „Zlúčili sme sa s kapelou Black Boys, ktorá hrávala v Kovosmalte na terajšej Coburgovej ulici, od nich tiež nejakí členovia odišli. K nám dvom tak pribudli Laco Bartoš a Miro Macko. Miro však dlho nevydržal a nahradil ho Lacov brat Fero. Ako posledný prišiel Marián Kramár, ktorý hral predtým v Optimistoch. To bol začiatok éry The Breakers.“

Drviči
„Zmenili sme zostavu, štýl... Chcelo to aj nový názov. Listovali sme v anglickom slovníku a našli sme breakers – drviči. To sedelo, lebo sme chceli byť tvrdší. Naším najväčším vzorom boli Rolling Stones.“ Brejkeri nacvičovali v Kovosmalte. V tom čase tam však boli na poslednom mieste, po Dixielande, Optimistoch, dychovke... „Väčšinou sme cvičili vo vstupnej hale, lebo nebolo kde. Tam nás začali navštevovať aj fanúšikovia.“ V Trnave boli vtedy jedinou zábavou, kde hrala živá hudba, takzvané čaje. Bola to slušná zábava pri čaji spojená s tancovaním, vždy v nedeľu o piatej. „Hrávali sme tam ako predskokani. Prichádzalo tam aj tisíc ľudí. Postupne sme koncertovali po okolitých dedinách aj mestách. V Hlohovci sme vystúpili namiesto známej bratislavskej skupiny Beatman. Nemohli prísť, lebo práve emigrovali do Nemecka. V Leviciach sme odohrali koncert pred desaťtisíc ľuďmi. Bolo to fantastické, rozdávali sme autogramy a ešte teraz mám odložené listy od fanúšičiek v maďarčine. Boli sme hviezdy.“

Vrcholom kariéry The Breakers bolo vystupovanie v divadle. Foto: Archív The Breakers

V repertoári mali v tom čase okrem prevzatých skladieb aj asi polovicu vlastných. Len málo kapiel však vtedy riešilo nahrávanie, takže sa takmer nič nezachovalo. Hudbu i texty po toľkých rokoch zabudli.
Vrchol kariéry prišiel v roku 1966, keď koncertovali v trnavskom divadle. „Koncert bol živý, začalo to tam vrieť. Divadlo bolo plné a dvakrát toľko ľudí čakalo pred ním, lebo sa nedostali dovnútra. Začali protestné články v novinách, rozbúrili sme verejnosť. Už sme nemohli hrať v Kovosmalte. Vystriedali sme viacero miest. V roku 1968, keď nastalo uvoľnenie, sme začali bojovať za nejaký klub, kde by sme mohli hrávať. Tak vznikla Fortuna. Paradoxom je, že ja som si tam ani nezahral.“ Marián Remenár v roku 1968 opustil kapelu pre školské a iné povinnosti. Vystriedal ho Tóno Šidlík. O dva roky drviči skončili úplne.

Dlhovlasí martýri
K tomu, že sa Breakers rozišli, dopomohla aj spomínaná séria článkov, ktoré vyšli v Trnavskom hlase v roku 1966. Narážali najmä na imidž chlapcov. V tom období bolo mať dlhé vlasy a byť zarastený takmer zločinom. Známa je akcia Vlasáči, na ktorej sa podieľal aparát komunistickej strany, Verejná bezpečnosť aj tajná polícia. Pozatýkali počas nej okolo štyritisíc mladých ľudí, a niektorých z nich aj ostrihali. „Neboli sme až takí vlasatí. Najdlhšie vlasy z nás mal Bonzo. V Piešťanoch ho naozaj naháňali policajti a chceli ho ostrihať,“ smeje sa Marián.
V článku v čísle 37/66, v ktorom hudobníkov nazvali dlhovlasými martýrmi, sa písalo o tom, ako sa na propagačnej fotografii zvečnili na pomníku Antona Bernoláka. Pohoršovali sa čitatelia v listoch i samotná redakcie. V ďalšom čísle bol uverejnený len krátky článoček s titulkom Proti – The Breakers, v ktorom Mestská osvetová beseda písala, že považuje za nesprávne, aby kapela vystupovala v divadle. O niečo zhovievavejší bol článok vydaný o dva týždne neskôr, v ktorom redaktor bral do úvahy aj hudobné kvality skupiny a usúdil, že mladí hudobníci neboli až tak zarastení. Absurdita, ktorá bola v tých časoch realitou.

Kedysi ich ozvučovali takéto repráky. Aparatúra bola ťažko dostupná. Foto: Archív The Breakers

Pritom The Breakers neboli žiadni búrliváci. „Alkoholu sme príliš neholdovali a drogy vtedy neboli u nás vôbec. Aj s cigaretkami sme rýchlo skončili. Hrali sme preto, že nás to bavilo. Bolo medzi nami niečo čisté, duchovné.“ Vrcholom v negatívnom zmysle bolo, keď v éteri odznela skladba v angličtine. „Vybrali nás do rozhlasovej relácie Na modrej vlne. Mali sme pripravenú slovenskú pieseň Tak rád ťa mám, ale odohrali sme Summer in the City. Nemohli to zastaviť a tú reláciu vtedy počúvali všetci mladí. Anglické skladby sa mohli hrávať len veľmi výnimočne,“ približuje Marián. Iné záujmy, štúdium, chýbajúce kšefty aj akási apatia z doby, ktorá hudbe nepriala. To všetko boli dôvody zániku The Breakers.

Po tridsiatich rokoch
„Doplatili sme na to, že sme nežili v Bratislave, kde bolo to prostredie predsa len iné. Dnes by sme možno boli niekde inde,“ rozmýšľa. „Jediný Bonzo tam chodil do školy, poznal sa s lídrami bigbítových kapiel. To nám po rokoch pomohlo. Boli sme súčasťou seriálu Slovenský bigbít, ktorý vznikol pred tromi rokmi a vysielala ho STV. Na záver bol veľký koncert, na ktorom sme ako jediná kapela vystúpili v pôvodnom zložení. Bola to taká satisfakcia po toľkých rokoch.“
To už The Breakers päť rokov znovu fungovali. Prečo sa dali po tridsiatich rokoch opäť dokopy? „Peter Horváth, ktorý organizuje Trnavské dni, si nás zavolal, aby sme nacvičili jednu skladbu. Bol to úžasný pocit, môcť si opäť spolu zahrať. Zhodli sme sa na tom, že nemôžeme prestať. A tak naďalej cvičíme, koncertujeme. Hoci toho nie je veľa, každý rok tak tri - štyri vystúpenia. Najbližšie bude 4. decembra v kine Hviezda, spolu so skupinou Blues Mother in Law. Veľmi sa tešíme,“ odkazuje bubeník kapely, ktorý pred comebackom nedržal paličky v ruke celé tri desaťročia. „Musel som sa znovu naučiť búchať. Keď som odišiel zo skupiny, akosi som na to všetko zanevrel a tú etapu života som uzavrel. Ale dostal som sa do toho rýchlo, dokonca som si kúpil nové bicie,“ chváli sa s úsmevom.

04. 01. 2011 15:15