Srdce bije pre Hlohovec

Ostatné športy

Viete, že Slováci patria k svetovej nohejbalovej špičke? O primát sa pravidelne naťahujú s Čechmi. Pre Šulekovčana Mareka Novosada sa stal pamätným rok 2000. Patril do partie, ktorá získala na svetovom šampionáte zlatú medailu v dvojiciach.

Nohejbalová lopta sprevádza Mareka Novosada od roku 1985. Foto: Michal Hlavatovič 

Spomeniete si na emócie, keď ste sa stali majstrom sveta?
- Pokúšal som sa o triumf viackrát, druhých miest na majstrovstvách sveta som mal viacero. Dá sa povedať, že to bolo prelomové. Raz v živote som získal titul majstra sveta, v dvojiciach v roku 2000. Výborný pocit.
 

Aká bola cesta za titulom?
- Súperi boli nároční, hrali výborne. V semifinále proti Rumunsku mal náš najlepší hráč Patrik Perún zdravotné problémy. So Štefanom Forraiom sme však postúpili. Vo finále už bol k dispozícii aj Perún a zdolali sme nášho rivala Českú republiku. Proti nám nastúpili Tilpák, Březina a Dvořák. Súboj bol vyrovnaný až do konca, v podstate ako vždy proti Čechom. Rozhoduje sa pravidelne až v koncovke.
 

Chutilo víťazstvo nad bratmi Čechmi dvojnásobne?
- Áno, najmä preto, že majstrovstvá sveta sa vtedy uskutočnili na českej pôde v Prostějove.
 

Akú odozvu ste mali na úspech?
- Ohlas bol veľký. Organizátori podujatie veľmi dobre mediálne spropagovali. Na Slovensku sa o medializáciu staral Marek Mryglot. Mňa v podstate dodnes ľudia z nášho regiónu poznajú. V Hlohovci ma vyhlásili za najlepšieho športovca mesta. Veľmi príjemné obdobie...
 

Akú odmenu ste dostali za titul majstra sveta?
- Nohejbal je amatérsky šport, veľa peňazí v ňom nie je, väčšinou sme si všetko financovali sami. Ak si dobre pamätám, tak od zväzu sme dostali za titul 2500 korún (necelých 85 eur). Aj z toho vidno úplne iné finančné dimenzie než fungujú v ostatných športoch. Za inkasovanú odmenu som si kúpil nové botasky na nohejbal.

Zrejme ste sa nad takým „balíkom peňazí“ pousmiali...
- Pousmial som sa, ale pre mňa to nebolo podstatné. Som živnostník, nejakú tú korunu viem zarobiť. Ako dôležité som vnímal, že som zažil krásne výlety. Trikrát som sa s nohejbalom dostal do Brazílie, Turecka, Francúzska, Rakúska, Talianska. Precestoval som kus sveta, čo bolo dostatočné zadosťučinenie. Hlavne Brazília ma neskutočne očarila. Je to zvláštna ale krásna krajina s úplne inou mentalitou ľudí.
 

Má medaila, ktorú ste dostali za zisk titulu majstra sveta, stále čestné miesto vo vašom domove?
- Áno. Mám krásnu vitrínu s medailami aj pohármi, ktoré som počas svojej kariéry získal. Z majstrovstiev som si odložil aj víťazný dres.

Na Slovensku nohejbal nepatrí z diváckeho hľadiska k masovkám. Ako je to v zahraničí?
- Hlavne v Českej republike publikum nohejbalom žije. Je pravda, že nohejbal je špecifický oproti ostatným športom. Keď sa konajú majstrovstvá sveta, najviac divákov príde z Čiech a Slovenska. Všetko sú to väčšinou nohejbalisti a kamaráti. Úplne bežné je, že na tribúne sedí Čech vedľa Slováka, všetci sú priatelia a povzbudzujú svoje mužstvo. To v iných športoch málokedy vidíte, väčšinou sú sektory fanúšikovskych táborov oddelené. Nohejbalisti sú jedna rodina, povzbudzujú športovo.

Slovenský nohejbal patrí k top špičke vo svete. Z toho zrejme musí mať radosť každý človek zanietený pre túto loptovú hru.
-Najväčšiu zásluhu na tom majú Košičania, moji niekdajší parťáci z reprezentácie. Slovenský nohejbal však čiastočne ide dole vodou. Stále menej mládežníkov sa zapája, mnohé kluby skončili s činnosťou, alebo sa trápia. Nohejbalová sieť sa zmenšuje.
 

V čom vidíte príčiny tohto stavu?
- Mnohé súvisí s dobou, v akej žijeme. Pre mládežníkov je teraz podstatné, aby mali dobrý mobil, výkonný počítač. Športujú veľmi málo. Pozorujem to aj v českej lige. Keď v disciplíne singel nastúpim proti dvadsaťročným chlapcom, väčšinou vyhrávam. Hoci mám štyridsať rokov, súper už v závere nevládze. My sme kedysi trénovali šesť až sedemkrát týždenne, čo je na amatérsky šport dosť. Nová generácia si nájde čas možno raz týždenne. To je veľmi málo.
 

Aký je rozdiel medzi slovenským a českým nohejbalom?
- Situácia síce nie je veľmi odlišná od našej, majú však mnohonásobne viac hráčov. Tým pádom sa hrá väčšie množstvo súťaží. Stále však platí, že Slováci v dôležitých dueloch Čechov porážajú. A to hlavne preto, že obe krajiny hrajú ligu na dva dopady a tri dotyky. Pravidlá majstrovstiev sveta však diktujú jeden dopad. To je úplne iný nohejbal, na aký sme zvyknutý. Košičania, ktorí tvoria kostru národného tímu, sa s tým vysporiadali a hrajú stále na jeden dopad. Vycvičili sa v tomto štýle hry a dokážu porážať Čechov, ktorí sa držia pravidiel s dvoma dopadmi a len na sústredeniach pred šampionátom si cvičia hru s jedným dopadom.
 

S nohejbalom ste začínali v Hlohovci. Čo pre vás znamená spojenie tohto športu a vášho mesta?
- V Hlohovci som začínal a hoci prišli i finančné ponuky na prestup, neodišiel som. Pre mňa bolo najdôležitejšie srdiečko, to bilo za Hlohovec. Keď som neskôr klub mal viesť, bolo to pre mňa veľmi náročné. Mládežníci to nedocenili, vyskytli sa určité neduhy. Bohužiaľ sa časom klub rozpadol. Je to škoda, niektorí chlapci sa rozutekali do Nitry či Trnavy. Ja som sa rozhodol akceptovať ponuku zo Vsetína.
  

Aké podmienky pre nohejbal vládnu vo Vsetíne?
- Asi dva roky dozadu som si povedal, že s nohejbalom končím. Venujem sa športu od roku 1985, už som si svoje odohral. Vsetínčania ma požiadali, či im pomôžem s postupom do extraligy. Pán Zgarba sa stará o klub fantasticky, podmienky sú v klube vynikajúce. Postúpiť však nie je jednoduché, aj keď klub vyhrá súťaž, musí prejsť sitom baráže s extraligistami, čo nie je jednoduché. V najvyššej súťaži pôsobia výborní nohejbalisti so skúsenosťami, aj posledný tím ligy je vynikajúci. S Dečínom sme rozhodujúci zápas prehrali, rysuje sa však možnosť, že by sme postúpili. Dečín má totiž zatiaľ málo hráčov, bežia rokovania, že by nám to prenechali. Uvidíme.

Viete si predstaviť, že by ste sa v budúcnosti opäť postavili na čelo nohejbalu v Hlohovci a pokúsili sa znova tradíciu oživiť?
- Myslím si, že áno. Mám syna, ktorého nohejbal baví. Možno nejaké žiacke družstvo by som spravil.
Dá sa uživiť nohejbalom?

- V dnešnej dobe nie.
Slúži vám teda len na odreagovanie sa?
- Vyložene na relax a zábavu.

Akú radu by ste poslali mladým nohejbalistom?
- Pri nohejbale je dôležitá technika a rozmýšľanie. Veľa hráčov bolo skvelých, dávali údery, aké sa mne nikdy nepodarili. Veľa lôpt však pokazili. Základ všetkého pritom je nekaziť. Nechať si loptu v ihrisku a k tomu samozrejme treba pridať presné údery. Na post smečiara potrebuje človek určitú výšku. Naopak, pre poliara môže byť prekážkou, potrebuje byť obratný. Nohejbalista musí robiť pravidelný strečing, aby mohol dať nohu až kamsi za hlavu. No a samozrejme tréning, aby človek vedel meniť tempo hry. Raz treba dať dlhú, raz krátku loptu, aby si zadáci nezvykli na jednotvárny štýl a potom smečiara vychytajú.

Vyhovuje vám z nohejbalových disciplín najviac singlová?
- Kondične je to síce najnáročnejšie, no baví ma najviac. Imponujú mi i trojice, ale v singli je to paráda. Človek hrá za seba, kondične i technicky je to náročné a to ma baví.
 

Dokedy sa chcete nohejbalu venovať?
- Minimálne do šesťdesiatky, samozrejme, na veteránskej úrovni.
 

Mali ste za mlada nohejbalový vzor?
- Bol ním Ladislav Ivanecký z Košíc, veľmi dobrý hráč, niekoľkonásobný majster sveta. Hlavne je to inteligentný človek a môj veľmi dobrý priateľ.
 

Na trnavskom turnaji Vianočný smeč štartoval Novosad v drese Knihárstva Hanzlík Trnava. V jednom tíme sa stretol s Mikulášom Hanzlíkom (vpravo) a Marek Kaľuha. Foto: Michal Hlavatovič

Kto je Marek Novosad
Narodil sa 19. februára 1970 v Nitre. Od piatich rokov žije Hlohovci, momentálne býva v Šulekove. S nohejbalom začal v roku 1985, hrával za Hlohovec, ostatné dva roky oblieka dres Vsetína. Chvíľu koketoval s trnavským klubom, oficiálne ale za Sláviu nehrával. Pracuje ako živnostník, jeho firma sa zaoberá zastrešovaním bazénov.

Diváci sa nezmestili do haly
Meno Marek Novosad stále rezonuje v nohejbalovej verejnosti. Úctu k nemu prechovávajú aj za riekou Moravou. V súčasnosti si jeho služby nevedia vynachváliť vo Vsetíne. „Mareka Novosada si veľmi vážime. Ide o hráča, ktorý má vynikajúcu kvalitu, morálku a skúsenosti. Pre náš tím je prínosom a nielen herným. Napriek relatívne pokročilému veku odvádza kvalitné výkony. Pomáha nám i ako nositeľ úrovne nohejbalového správania. Mladí hráči sa od neho môžu učiť, berú od neho pozitívne návyky. Hrať s majstrom sveta je pre nich úžasná skúsenosť. Veľmi sa tešíme, že ho máme v tíme,“ vraví vedúci mužstva Vít Zgarba. Nohejbal vo Vsetíne má viac ako 40-ročnú tradíciu. Klub patril k zakladateľom organizovaného nohejbalu v ČR. Tomu zodpovedá i divácka základňa. „Časť divákov je dedičstvom zo starších časov. Po revolúcii sa športové aktivity utlmili, no za ostatných pätnásť rokov sme to opäť rozdýchali. Dvakrát ročne organizujeme turnaj s účasťou médií a televízie, záujem divákov je i vďaka tomu veľký. Pamätáme si časy, keď sa diváci, ktorí prišli na turnaj dokonca nezmestili do haly,“ dodal Zgarba.

Úspešný rok 2000
Rok 2000 bol úspešný nielen pre Mareka Novosada, ale pre celé nohejbalové Slovensko. V Košiciach sa začiatkom septembra roku 2000 uskutočnili aj 1. Majstrovstvá sveta žien a juniorov. Slovenskí reprezentanti získali dve zlaté medaily v kategórii žien (trojice a dvojice) a po jednej zlatej (dvojice), striebornej (trojice) a bronzovej medaile (jednotlivci) v kategórii juniorov. Na šampionáte mužov v Prostějove, o ktorom je reč v rozhovore s Marekom Novosadom, sa na zisku dvoch zlatých kovov podieľali v trojiciach Patrik Perun, Richard Makara, Martin Perun, Ján Chovan a Július Pittner. V dvojiciach menoslov Patrik Perun, Štefan Forrai a Marek Novosad. Forrai získal v jednotlivcoch vtedy aj striebornú medailu.

10. 01. 2011 00:38