Život ukončil v chudobe
Spoločnosť
HLOHOVEC – Rezbársky majster Jozef Seilnacht čakal na ocenenie svoje práce sedemdesiat rokov. Hoci sa pod jeho dielom za toto obdobie modlili tisíce ľudí, na autora sa akosi zabudlo. Až občianske združenie Ex libris Ad personam tohto umelca vytiahlo z ruín pamäti.
Pamätnú dosku zhotovil výtvarník Tibor Dolník. Foto: Rasťo Piovarči
Na farskom Kostole sv. Michala Archanjela mu na Druhý sviatok vianočný odhalili pamätnú tabuľu. Rodák z nemeckej dediny Edingen Jozef Seilnacht dal kedysi tomuto svätostánku dušu, z dreva vyrezal jeho hlavný oltár. „Pre nás bol záhadnou osobnosťou. Veľa sme o ňom nevedeli, pýtali sme sa kdekoho. Starí Hlohovčania si pamätali na jeho dielňu, ale to, prečo zomrel taký chudobný, sa nám zistiť nepodarilo,“ spomína podpredseda občianskeho združenia Jozef Urminský starší.
Dielňu ešte koncom tridsiatych rokov zatvoril a nikto v nej nepracoval. Rezbár mal sedemdesiatpäť rokov a bol veľmi chorý. Seilnacht zomrel vo februári roku 1939 vo svojej dielni. Pochovať ho dala jeho druhá manželka Alžbeta. Vtedy nemali už ani na zaplatenie úradného poplatku. Keď matrikár vypisoval úmrtný list, do hlavičky uviedol - pre chudobu bez kolku.
Hlavný oltár v kostole. Seilnacht na ňom pracoval 18 rokov. Foto: Rasťo Piovarči
Prečo autor oltárov v dedinách aj mestách na okolí zostal na sklonku života na mizine, sa už pravdepodobne nikto nedozvie. Pritom majster vyrábal nábytok do notárskych kancelárií či pre šľachtické kúrie a kaštiele. Menší oltár si u neho objednali Erdödyovci, ktorí boli vlastne aj jeho prvými zákazníkmi. Seilnacht bol známy tým, že si dal záležať na sochách, zdobiacich jeho práce. Na tie si však sám netrúfal, preto ich dával vyrábať remeselníkom v Tirolsku alebo Banskej Štiavnici. „Myslím si, že ani v dobe, keď tvoril, až tak veľa peňazí na tieto veci nebolo. Ak chcel uspieť, šiel niekedy až na dno možností a ostalo mu len málo financií. Lenže nič viac nevieme, sú to len dohady,“ konštatuje Jozef Urminský starší. Oltár do farského kostola robil po etapách až osemnásť rokov. Práce spomalil nedostatok peňazí.
Časť informácií o živote rezbára poskytla veľmi dávno jeho dcéra Jozefína hlohovskému bádateľovi Ľudovítovi Chmelárovi. Sám Seilnacht napríklad dcére nepovedal, u koho a kde sa vyučil. Vraj spomínal len dlhé vandrovky, aby sa vôbec uživil. „Do Hlohovca sa prisťahoval v roku 1893 alebo o čosi neskôr. Bolo to pre neho pohnuté obdobie, zomrela mu manželka,“ hovorí riaditeľ Vlastivedného múzea v Hlohovci Jozef Urminský mladší. V žiali jej zhotovil náhrobný kameň a umiestnil na hrob.
Po jej smrti odišiel do Leopoldova, kde pracoval v malej fabrike v trestnici ako predák. Väzňov učil pozlacovať a vyrezávať formy z dreva, ktoré sám navrhoval. Nakoniec sa však vrátil do Hlohovca, kde si otvoril dielňu. Pracoval v nej aj manžel jeho dcéry Jozefíny Emil Hoffmann.
O jeho druhej dcére Anne, ktorá sa vydala do Budapešti, už nikto nepočul. Stopy vraj končia niekde v Nemecku. Po Seilnachtovi zrejme už žiadni potomkovia nezostali. Za hrob, kam ho pochovala jeho druhá manželka, a kde ležala jeho prvá manželka Helena, po smrti dcéry Jozefíny nikto neplatil. Spustol, a aj preto ho zrušili a miesto predali inej rodine. Keď hrob upravovali, narazili v hline na kamenný pomník s obrazom Archanjela Michala. Bol to ten, ktorý patril Helene. „Vyhotovil ho sám rezbár a poslúžil nám ako vzor pre pamätnú tabuľu,“ hovorí. Zhotovil ju hlohovský výtvarník Tibor Dolník. Náhrobok dodnes možno vidieť v múzeu.
07. 01. 2011 11:48
