Najradšej to má na javisku
Príbehy
Cmuk, cmuk, cmuk... Cmukalo to podvečer 1. decembra v bráne trnavského divadla. To sa dlhonohá štíhla dievčina lúčila so svojím priateľom, aby po chvíli v maskérni a rýchlom zopakovaní textu vplávala na javisko ako mladá grófka v Palárikovom Zmierení. Ešte predtým však Petra Blesáková (21) odhalila kúsok zo svojho súkromia.
Mladá herečka Petra Blesáková sa najlepšie cíti na javisku. Foto: Archív DJP
„Keď si pozerám videá z detstva, takmer vždy tam spievam do mikrofónu. Ale začalo sa to inak. Ako škôlkarku ma mamina vozila na bicykli k Majstrovi Nebylovi do jeho baletného štúdia v škole na Vančurovej. Túžila som byť baletkou. Ale bola to strašná drina! Mamina mi opakovala: Vydrž!“ spomína Petra. Vydržala po tretiu triedu. Vtedy balet vymenila za dramatický krúžok v Základnej umeleckej škole Mikuláša Schneidra-Trnavského. Draplo ju to a prišla na myšlienku stať sa herečkou.
„Najprv ma učili dramatickú výchovu panie učiteľky Kollárová a Benešová, neskôr som prestúpila k mame. Tam vykryštalizovala moja túžba ísť na konzervatórium. Zľakla som sa, keď sme zistili, že musím ovládať spev, tanec a teóriu hudby, čo som vôbec nevedela. Bolo to náročné!“ Bodaj by nie, keď ani na klavíri hrať nevedela, lebo od desiatich sa učila hre na gitare. Preto mama Blanka Blesáková zainteresovala kolegyne, učiteľky Berkovú, Porubčanovú i ďalšie, a Peťa zo školy utekala rovno do „zušky“, kde bola do večera. Každý deň. Pripravovala sa. Ale smola! Práve v čase skúšok na Konzervatórium v Bratislave adeptka štúdia stratila hlas. Bez problémov jej však dali ďalší termín. „Strašne som sa bála, že ma nezoberú. Už som mala aj vybraté náhradné varianty – pedagogickú v Modre a cirkevné konzervatórium, ale to ma veľmi nelákalo.“
V Zmierení ide o chronicky známu zámenu – mladá grófka (Petra Blesáková, vľavo) sa vymenila so svojou spoločníčkou Milušou (Zuzana Šebová). Foto: Archív DJP
Našla sa v Júlii
Od pätnástich Petru herectvo na bratislavskom Konzervatóriu štyri roky učili pedagógovia Igor Hrabinský a Libuša Trutzová. „Nedám na nich dopustiť. Každý ročník má iného profesora, ale ja som získala tých najlepších! Pán Hrabinský, to je taký vynikajúci a dobrý človek, dá sa s ním dohodnúť. Bála som sa, že školu nebudem zvládať, že budú na mňa kričať. Takých situácií sa strašne bojím. Ale nekričali a veľa ma naučili,“ priznáva Petra. Mala šťastie, jej úlohy na herectve boli väčšinou hlavné postavy. Hrala viaceré. „Doteraz mi profesori hovoria, že v monológu Júlie som sa našla.“
Najradšej by sa vrátila do prvého, druhého ročníka konzervatória. Vtedy ju veľmi bavilo chodiť do školy. Neskôr to začalo ísť dolu vodou. Aj profesori upozorňovali, že idylka sa skončí, že čoskoro pôjde každý svojou cestou. A tak to aj bolo. Objavila sa nevraživosť, závisť. Po maturite rozmýšľala, či má alebo nemá dokončiť konzervatórium. Naskytla sa jej totiž možnosť hrať v trnavskom Divadle Jána Palárika. Začínala rozprávkou Maco Maťo hľadá hniezdo.
V Macovi Maťovi si zahrala dvojrolu – na fotografii v kostýme Drozdovej. Foto: Archív DJP
„To, že som prerušila štúdium, aby som sa rozhodla, bola asi tá najväčšia hlúposť! Zaváhala som. Podľa zákona z roku 2008, kto dokončí šesťročné absolutórium, dostane titul DiS.art. Aj profesorka Trutzová mi odporučila školu dokončiť. Že je dobré mať absolventský diplom vyššieho odborného vzdelávania, lebo iba maturita dnes nič neznamená,“ hovorí hosťujúca členka trnavského divadla, ktorá by tento rok mala konzervatórium zavŕšiť aj prácou z dejín divadla a o predstavení Dobrodružstvo pri obžinkoch. „Mám o tom dosť čo rozprávať z vlastnej skúsenosti, o Palárikovi, o trnavskom divadle, takže napísať 25 strán nebude, hádam, nič zložité. Štúdium už nie je také náročné ako pred maturitou,“ vysvetľuje.
Sliepka na úvod
Prvé predstavenie, Maco Maťo hľadá hniezdo, režíroval poľský režisér Arkadiusz Klucznik. „Bála som sa, či mu budeme rozumieť, ale zvládli sme to. Výborne sa s ním pracovalo. Je to neskutočne dobrý človek. Boli sme mladý herecký kolektív, zabávali sme sa na tej rozprávke, pán režisér nás po predstavení pozýval na kávu. Super! Hrala som Sliepku a Pani Drozdovú,“ opisuje. V Ionescovom Nosorožcovi v réžii Viktora Kollára sa jej ušla malá postava čašníčky. „Bola to podarená zhoda okolností, práve vtedy som brigádovala ako čašníčka v reštaurácii,“ smeje sa.
Palárikovo Zmierenie už bola výzva. Keď uvidela texty s veršovanými monológmi na dve strany, podlomili sa jej kolená, hoci od malička recitovala na súťažiach i rôznych podujatiach. Čo bude, keď zabudne veršovaný text a improvizovať zatiaľ nevie? Ale... „S režisérom Sládečkom bola tiež zábava, nezabudnem na jeho ’Dobre, ale zle. Ešte raz!‘ Mladší kolegovia mi veľmi pomohli. Zuzka Šebová mi poradila, ako to tu beží. Povedala, čo mám robiť, ako sa mám správať. Nemala som problém ani so staršími, mnohých som poznala z videnia. Nevedela som, ako ma prijmú. A teraz som rada, že som tu!“ A asi sú radi aj kolegovia i vedenie divadla. Petra je totiž na javisku dobrá! Kto neverí, nech sa ide presvedčiť. Z víťazky desiatok recitačných súťaží a recitátorky na mnohých spoločenských podujatiach dozrieva herečka. Jej prvou a prísnou kritičkou je mama.
Z listu, ktorý dostala od tútora, sa grófka Eržika (vpravo) dozvedá, že čoskoro príde na návštevu Ľudovít, s ktorým ju ešte v detstve zasnúbili. Foto: Archív DJP
Triafala do štupľov
„Už by som bola rada, keby som mala školu dokončenú a mohla by som byť internou herečkou trnavského divadla. Potrebujem zázemie. Rada by som si zahrala a som strašne vďačná, že mi ako školáčke hrať umožnili. Ešte som nemala ani maturitu a prijali ma ako hosťujúcu herečku. Veľmi si to vážim,“ tvrdí Petra. Rada by si zahrala aj v nejakom seriáli. V niekoľkých dieloch projektu V mene zákona si už vyskúšala, aké je to pred kamerami. Len v malých úlohách. Naučila sa text, ale priznáva, že na improvizáciu ako kolegovia ešte skúsenosti nemá. Dúfa, že ak bude častejšie pred kamerou, iste si zvykne.
„Ale krajšie je to v divadle! Ak sú priazniví diváci, je nádherný pocit, keď po predstavení tlieskajú. Je fantastické stáť pred nimi a cítiť, že sa im to páči. Fakt, najradšej to mám na javisku!“ hovorí.
Cieľavedomá osôbka netají, že jej sen je prepracovať sa do najväčších slovenských divadiel. Chce sa naplno venovať tomu, čo ju baví. Chce robiť herectvo a robiť ho dobre. „Baví ma tento spôsob života,“ odhaľuje sa. Okrem toho ju baví ešte všeličo iné. Napríklad chodiť na prechádzky so svojou jedenásťročnou pitbullkou. Jazdiť na koni, aj keď teraz na to niet času. Strieľať zo vzduchovky, trebárs do štupľov, tak ako ju to naučili dedko a otec. Baví ju aj spievať a občas chodiť s otcom dídžejom na stužkové či svadby. Má rada piesne Rottrovej a najradšej Bartošovej Tri oriešky pre Popolušku. Kamarátkam, ak o to požiadajú, veští z tarotových kariet. Chce sa zdokonaliť v angličtine. Sociálne siete a diskotéky by jej veľmi nechýbali.
Eržika v kroji žnice a spoločníčka Miluša prezlečená za grófku „kujú pikle“, ako prekabátia baróna Kostrovického. Foto: Archív DJP
Herectvo má v krvi
Na VŠMU sa nechystá. „Načo sa tam hlásiť, keď sa tam učí znova od základov to isté? Najlepšia je prax,“ presvedčivo zdôvodňuje nechuť k ďalšiemu štúdiu. Nečudo, veď Petra má herectvo v krvi. Celá rodina je umelecky založená. Otec je dídžej, staršia sestra tiež, mama učí na základnej umeleckej škole, mladšia sestra je druháčka na konzervatóriu.
Momentálnym Petriným hlavným cieľom je teda dokončiť školu. A hrať, hrať a hrať. No a pritom upevňovať svoj vážny vzťah s priateľom Milanom.
„Vždy sa teším, keď idem hrať. Aj keď sa, na druhej strane, bojím začiatku. Cítim obrovskú zodpovednosť. Prvé dva obrazy sú pre mňa najťažšie. Dej sa rozbieha, diváci sú v očakávaní... Keď tréma opadne, potom už chcem, aby predstavenie trvalo čo najdlhšie. Je vtipné a hravé. Po ňom si poklebetím s kolegami, dáme si kávičku u Janky v bare...“
A potom, keď vybaví školské i divadelné povinnosti a má po večeroch voľno, delí čas medzi priateľa a najlepšiu kamarátku. Striedavo. Niekedy nevedia, kam sa vybrať. „Mám pocit, že kultúra v Trnave chýba. Keby tu nebolo divadlo... Štve ma, že niet kam ísť. Žiadalo by sa viac kultúrnych centier a podujatí,“ konštatuje.
Inak na Trnavu nedá dopustiť. Miluje svoje rodné mesto. „Keď som začala chodiť do Bratislavy do školy a bývala som tam na internáte, stále ma ťahalo domov za rodičmi a kamarátmi. Vystúpila som z vlaku a vyžívala som sa v ceste cez mesto. Teraz som rada, že som doma. Som Trnavčanka a toto je trnavské divadlo. Hádam sa mi ujde rola v tejto divadelnej sezóne,“ nádeja sa.
Zatiaľ niet iných ponúk. Vraj musí pobehať bratislavské agentúry, lebo naposledy sa v nich registrovala, keď bola druháčka na konzervatóriu. Dobre aj tak! Veď Trnava potrebuje kultúru!
JANKA PEKAROVIČOVÁ
07. 01. 2011 12:54