Malé loptičky sú jeho životom

- S bejzbalom som ako stredoškolák začínal a získal som množstvo titulov. Počnúc mládežníckymi kategóriami, končiac mužskými. Bejzbalu som sa venoval ako blázon. Bola to éra skutočne dobrých hráčov. Od Ronalda Kupku, cez Maroša Krásneho až po Fera Čambála. Trénovali sme päťkrát do týždňa a mysleli sme si, že bejzbal na Slovensku bude mať väčšiu vážnosť. Nadšenie nám ani našim nasledovníkom neodišlo, ale vytriezveli sme z ilúzií. Keď už nebolo toľko času na bejzbal, prešiel som na softbal. Je to predsa len menej náročná hra. Navyše ma zabrzdilo to, že som takmer na tri roky vycestoval pracovne do Talianska. Teraz som hráčom MaSK Pezinok a trénerom našich dievčat Trnava Panthers.

- Inak to neviem nazvať. Ale je to funny hra. V slowpitchi ide fakt len o zábavu. Hrá ho zmiešané družstvo, a keby som to mal povedať nadľahčene, môže ho hrať každý. Aj žena od sporáka, aj muž z gauča.

- Softbal čiže fastpitch je celosvetová hra. Hrajú ho družstvá žien alebo mužov. Rozdiel medzi ním a slowpitchom je v nadhode. A už z názvu je jasné, že pri jednom je to rýchle, dynamické a odspodu. Pri druhom sa nadhadzuje do výšky, takzvaným padáčikom. Behať treba pri jednom aj pri druhom. Ale zas nie je až to také jednoduché trafiť aj pomalý nadhod. No slowpitch je u nás skutočne len v plienkach. V našom tíme je množstvo hráčov, ktorí ho ešte nezvládajú technicky. Ale snaha sa im nedá uprieť.

- Bejzbalové tituly sú vydretejšie. Vážim si ich všetky. O niečo viac ako premiérový softbalový. To, že je málo tímov v súťaži, neznamená, že sme k tréningom pristupovali lajdácky. Bejzbalom či softbalom sme všetci žili, chceli sme s ním niečo dosiahnuť.

 

Minulý rok sa slovenská reprezentácia objavila prvýkrát na majstrovstvách Európy v slowpitchi, ktoré sa konali v Prahe. No skončila posledná ôsma.

- V prvom rade sme mali zle zložený tím. Potrebovali sme aspoň 3 - 4 skúsených hráčov, a tých sme nemali. Hrali tí, ktorí hrať chceli.

- Slowpitch nedostal žiadne peniaze na to, aby mohol ísť reprezentovať. Našou výhodou bolo, že na šampionáte mohli hrať tie tímy, ktoré sa prihlásili. Nekonala sa žiadna kvalifikácia. Tak sme sa prihlásili aj my. No museli sme si to zaplatiť. Takže v tíme by ste nenašli hráča, ktorý by zo seba nedal všetko. V rámci svojich možností.

- Ostatné družstvá, ktoré tam hrali, boli skutočnými reprezentáciami. Boli financované zväzmi, mali skúsenosti. Priznávam, že keby nám v zápase s Anglickom nepomohol rozhodca, tak hráme hádam dodnes. Viem, že to teraz vyzerá lacno a amatérsky. Ale nikto, kto chce reprezentovať svoju krajinu, navyše za vlastné peniaze, a odovzdá zo seba maximum, by nemal byť zatracovaný.

- Aj tento šampionát sa hral v Česku. A úroveň turnaja bola naozaj vysoká. Domáca reprezentácia je vo svetovom rebríčku na nejakom šiestom alebo siedmom mieste. A to už hovorí dosť o jej sile. Spoločne s Holanďanmi a Britmi predvádzali neskutočné divadlo. Bola to pre mňa obrovská škola. Aj tam sme skončili na ôsmom mieste.

 

- Tak tých je skutočne na rozdávanie. Pamätám si, že na majstrovstvách Európy v bejzbale v Rakúsku sme hrali jeden z úvodných zápasoch šampionátu proti Nemecku. Ešte na rozcvičke som dostal loptou šupu do nosa, okamžite ma zaliala krv. Hneď ku mne pribehol lekár ich výpravy, ktorými do nosa napchal tampóny. No mne prišlo komické, že vyzeral ako klasický Tirolák s dlhočiznou bradou. Priamo v zápase som išiel prvýkrát na odpal. Loptička ma trafila do stehna tak, že mi čoskoro vznikla obrovská fialová modrina. Na druhom odpale som to schytal do chrbta a na treťom do ramena. Padol som v odpalisku ako podťatý a zúfalo som kričal od bolesti, búchal päsťami do zeme a volal: Prečo ja? Samozrejme, že publikum sa na tom výborne bavilo.

- Ale čoby nie. V inom zápase som si zabudol dať suspenzor a ako na potvoru som to schytal presne tam. Ešte dve hodiny som behal na pätách... (smiech). V zápase proti  Maďarsku sme sa zas takmer pobili. Ten istý hráč súpera ma niekoľkokrát fauloval, pri tom ako som kradol métu. Hovorí sa tomu, že ma bránil bez lopty, fejkoval. Čo sa nesmie, pretože som si skoro nohy dolámal. Skočili sme do sebai a hneď bol oheň na streche. Ale pozor, je to slušný šport, slušní hráči. Len občas sa situácia, tak ako pri iných športoch, vyhrotí a emócie vyplávajú na povrch.

- Nič vážne sa mi nestalo. Vyvrtnuté členky a polámané prsty pri tomto športe za zranenia nepovažujem. Ale videl som pár nepríjemností. Spolu so mnou hrával bejzbal aj brat Tomáš. Ten si v zápase v Bratislave zlomil kľúčnu kosť. Ako to už pri menšinových športoch chodí, na zápasy sme chodili vlakom. Takže sme s Tomášom po zápase pekne nastúpili na vlak z Bratislavy do Trnavy. Celú cestu doslova preplakal, pretože každé nadhodenie na koľajach pre neho znamenalo ukrutnú bolesť. V nemocnici mu ani nevedeli vyzliecť dres. Takže ho pekne na ňom museli rozstrihať. Teraz sa už na tom smejeme, ale vtedy nám to vtipné neprišlo.

Narodil sa 13.8.1974 v Piešťanoch. Od jedného roka žije v Trnave. Je slobodný, bezdetný. Spoločne s bratom Tomášom stál pri mnohých bejzbalových tituloch Trnava Angels. V súčasnosti je trénerom softbalistiek Trnava Panthers, hráčom MaSK Pezinok v softbale a Old Stars Trnava v slowpitchi. Je bývalým bejzbalovým reprezentantom Slovenska, v súčasnosti softbalovým a slowpitchovým.