Obdivuje schopnosti Armstronga

Ostatné športy

V Trnave vyrastá nádej slovenskej cyklistiky. Ľuboš Malovec je už vo veku šestnásť rokov päťnásobným majstrom Slovenska na dráhe v kategórii kadetov. Prepracoval sa i do slovenskej reprezentácie, na pretekoch v Pinkafelde si obliekol modrý trikot pre najlepšieho pretekára v bodovacej súťaži.

Ľuboš Malovec je silný na ceste i v cyklokrose. Foto: Michal Hlavatovič

Zúčastnil sa Olympijského festivalu mládeže vo Fínsku. Momentálne prešiel už do kategórie juniorov a pokúsi sa vtlačiť do pozornosti reprezentačného trénera Glajzu pri blížiacich sa šampionátoch v Nemecku.

Ako ste sa dostali k cyklistike?
- Svoj prvý cestný pretek som išiel v Krupine, cyklistike sa venujem už zhruba tri roky. Začínal som turistickou cyklistikou, neskôr ma oslovil jeden kamarát, či nechcem vyskúšať jazdiť závodne. Tréner ma zobral do kolektívu a odvtedy ma to drží.
 

Tínejdžéri často inklinujú k masovejším športom ako je napríklad futbal. Čím vás uchvátili práve dve kolesá?
- Od prvej chvíle som bol rozhodnutý robiť cyklistiku. Jednoducho ma oslovila. Trénujeme asi päťkrát týždenne. Okrem toho absolvujeme množstvo pretekov, etapáky, slovenský pohár. Najmä pri peknom počasí nemám problém so žiadnou záťažou. Neznášam však, keď prší.
 

 Aké úspechy si kladiete na váš piedestál?
- Prvé miesto v Poľsku na etapových pretekoch okolo Mazoviecka. Získal som ho v konkurencii domácich, ukrajinských a lotyšských cyklistov. Vážim si aj druhú priečku na etape v rakúskom Pinkafelde, kde bola asi najsilnejšia konkurencia. Celkovo som skončil trinásty, meral som si však sily so súpermi z takmer celého sveta.
  

Mali ste už niekedy chuť prestať s cyklistikou?
- Zatiaľ nie. Hoci niekedy počas pretekov príde kríza. Najmä pri cyklokrose občas pri nepriaznivom počasí veru ani nemám chuť dojazdiť preteky. Vtedy však viem, že hoci bolia nohy, musím šliapnuť do pedálov a pokračovať. Oveľa lepšie sa cítim na cestných pretekoch ako pri cyklokrose.
  

Aký terén vám najviac vyhovuje?
- Na ceste v kopcovitom. Idú mi aj ďalšie disciplíny ako napríklad časovky. V kopcoch sa mi však zatiaľ darí asi najlepšie. Samozrejme, vekom sa vyprofilujú moje prednosti.
  

Vaši rovesníci sa zabávajú na diskotékach, zrejme sa ťažko odoláva lákaniu zábavy.
- Ťahá ma to s kamarátmi na diskotéky, ale nemôžem. Obetujem voľný čas pre tréningy a preteky. Počas školy ho mám minimum. Gymnázium mi v tomto smere vychádza v ústrety, mám individuálny študijný plán.
  

Keby ste nerobili cyklistiku, akému športu by ste sa venovali?
- Asi by som skúsil kickbox. Ide o šport, ktorý naučí človeka brániť sa. Rád by som sa cyklistike venoval aj v budúcnosti a prepracoval sa do jedného z českých tímov ako napríklad Whirlpool, Dukla Praha alebo Sparta Praha.

Ľuboš patrí k veľkým talentov slovenskej cyklistiky. Foto: Ján Král

Nedávno ste pôsobili na športovej škole v Trenčíne, vrátili ste sa však predčasne domov. Z akých dôvodov?
- Bol som tam zhruba pol roka. Vrátil som sa, pretože tam trénujú dosť veľké dávky a povedal by som, že neefektívne. Navyše, som doma, čo je výhoda. Z Trenčína ani veľa špičkových cyklistov nevyšlo. Výhodou je, že tam sme trénovali viacerí naraz, i to je však diskutabilné. Občas je lepšie trénovať osamote. Pripravovali sme sa dvojfázovo. Mali sme ranný a popoludňajší tréning. Tak sa trénuje, keď sa človek pripravuje na výkon. Ale v Trenčíne trénovali stále. Nebolo to bohviečo.

Máte svoj cyklistický vzor?
- Páči sa mi Lance Armstrong. Sledujem podujatia ako Tour de France a dianie vo svetovej cyklistike. Každý pretekár má niečo svoje a vlastný štýl.

Ako ste vnímali ocenenie, keď vás Trnavský samosprávny kraj zaradil medzi športovú elitu regiónu?
- Poteší to. Rovnako ako ceny, ktoré sme dostali. Nehovoriac o tom, že som stretol známeho hokejistu Žigmunda Pálffyho.

Kto je Ľuboš Malovec
Narodil sa 10. februára 1994 v Trnave. Študuje druhý ročník na gymnáziu Angely Mericci. Rodičia Ľubica a Vladimír, otec hrával kedysi futbal za Malženice. Ľubošov starší brat Matej sa venoval rýchlokorčuľovaniu, ale po rozpade klubu prestal so športom.

Bohuslav Kujovič je prísny ale férový tréner. S cyklistikou je spätý i v pracovnom živote. Zamestnaný je ako mechanik. Foto: Ján Král

Prísnym okom nad kilometrami
Za úspechmi mladých talentov stojí poctivá drina, ale i práca trénerov. Ľuboša Malovca, pretekára Olympiku Trnava, vedie Bohuslav Kujovič. Cyklistický nadšenec dlhé roky vychováva v Trnave mladé talenty. V Malovcovi vidí veľkú perspektívu.

Práca s mladými cyklistami je zaiste náročná...
- Chlapcov treba naučiť od začiatku v podstate všetko. Neustále im vštepujem, že tréningový proces musí byť kontinuálny. Ak oklamú tréning, vypomstí sa to na pretekoch. Tréningovú záťaž treba dávkovať s citom a s ohľadom na dispozície chlapcov. Niektorých treba na tréningu naháňať. Ľuboš Malovec je opačný prípad, toho občas doslova musím brzdiť. Vypytuje sa, či netrénujeme málo. Netreba však nakladať veľké dávky od mladého veku, veď v dospelosti pretekári ako Sagan, alebo Velitsovci najazdia 25 – 30 tisíc kilometrov ročne.
  

Koľko najazdia vaši chlapci?
- Povedzme trinásťtisíc kilometrov. Týždenne teda prejdú zhruba tristo až štyristo kilometrov. Všetko však záleží od obdobia, v akom sme. Na jar sa jazdia väčšie objemy, v lete sa upravujú podľa blížiacich sa súťaží.
 

 Aké sú silné stránky Ľuboša Malovca a čo musí ešte zlepšiť?
- Má fantastické frekvenčné schopnosti, točí s nohami neuveriteľne rýchlo. Takého chlapca som snáď ešte neviedol. Je subtílnejší, vo vekovej kategórii juniorov musí ešte viac rozvíjať svoje fyzické schopnosti. Má aj určité technické nedostatky. Jeho priamy slovenský konkurent Róbert Glajza mladší vie jazdiť zákruty lepšie, má to asi v génoch po otcovi. Ľuboš je však veľký bojovník, čo vyzdvihol aj reprezentačný tréner.

Mohol by Ľuboš v budúcnosti aspoň napodobniť výsledky, aké dosiahol Sagan a bratia Velitsovci?
- O tom je ešte priskoro hovoriť. Kvalitných cyklistov je vo svete strašne veľa. Pre ilustráciu, v Taliansku majú vydaných tritisíc juniorských licencií. Na Slovensku je ich dokopy zhruba štyridsať.
  

Koľko rokov sa už venujete cyklistike?
- Začal som trénovať v roku 1971, v Trnave vtedy fungovali cyklistické kluby Skloplast a Spartak Trnava. Ako prvý ma trénoval Alfréd Selčan. Vytvorila sa skupina, kde som figuroval ja, súrodenci Lipovskí, Prelovskí, Vereš. Cyklistika vtedy zažívala veľký boom, ako Skloplast, tak Spartak mali solídne základne a kluby dosahovali úspechy. Spartak neskôr prepustil miesto Skloplastu, po roku 1989 sa však všetko rozsypalo a aj Skloplast zanikol. Založili sme klub Olympik Trnava, popritom fungoval CK Trnava, kde našli uplatnenie veteráni. My sa venujeme prednostne mládežníkom.

Považujete sa za prísneho trénera?
- Vraj som typ, čo nevie pochváliť. Nie je to úplne pravda. Vyžadujem však, aby pristupovali k povinnostiam ako pretekári. Neznášam, ak sa niekto vyváža celú dobu na chvoste, a nie je ochotný urobiť viac pre úspech. Pritom by stačili niekedy zmeniť detaily.

Čím vás vlastne upútala cyklistika?
- Vyrastal som v cyklistickej dielni. S bratom sme obaja jazdili odmalička, problém bol, že sme mali dvaja iba jeden bicykel, tak sme si ho na tréningu striedali. Časom mi tréner pomohol zohnať súčiastky na zloženie bicykla. Po roku sa utvorili dobré podmienky, vyfasoval som favorit, začali sme jazdiť pohárové súťaže. Oveľa väčšie úspechy ako ja však dosiahli Lipovský a Vereš.

Vyrastali ste pri bicykloch, teraz ich opravujete. Ide iba o zamestnanie alebo aj záľubu?
- Určite aj záľubu. Keby ste videli, v akom stave niekedy ľudia prinesú svoj bicykel, žasli by ste. Bicykle opravujem precízne, keď niečo odfláknete, máte to na stole.

Slovenská cyklistika je v ostatnej dobe viac na očiach. Pookriala vaša duša, keď podujatie ako preteky Okolo Slovenska finišovali v trnavskom regióne v Jaslovských Bohuniciach?
- Človeka takéto podujatia vždy potešia. Rád som si preteky naživot pozrel. Mal som popritom aj povinnosti, stretli sme sa s kolegom, ktorý zháňa peniaze cez občianske združenie Budúcnosť nádejí. Nadácia vznikla na podporu cyklokrosového hnutia.

Ako vnímate svetové úspechy mladého cyklistu Sagana?
- Tento Žilinčan dosahoval skvelé výsledky už ako junior. Nepamätám si, aby mal niekto taký fantastický vstup do profesionálnej kategórie ako Sagan. Uvidíme, čo to spraví, keď bude viac na očiach, budú ho strážiť. Je ešte mladý, má dvadsať rokov a všetko pred sebou. Môže nás len tešiť, že sme takého chlapca na Slovensku objavili.

Peter Velits prišiel na Vuelte do cieľa ako tretí. Ako vnímate tohto pretekára a jeho brata?
- Od žiačikov sa javili veľmi dobre. Boli to robotníci, makali na sebe. Vedia sa preniesť cez neúspechy, prechod do mužov, ktorý je najťažší, málokto zvládne. U mužov treba cieľu obetovať všetko, inak to nejde. Žiadnemu Slovákovi sa jeho úspech už možno nepodarí zopakovať. Vuelta je jeden z trojice najväčších svetových pretekov spolu s Giro d´Italia a Tour de France.

Čo vás ročne stojí cyklistika?
- Predovšetkým čas. Predsedám klubu, bezomňa by asi padol. Zháňam peniaze na zabezpečenie chodu tímu, starám sa o chlapcov v súvislosti s pretekmi. Je toho veľa a peniaze sa stále ťažšie zháňajú. Štát takmer nepomáha športu, resp. iba veľmi platonicky.

Vidíte nádej na progres cyklistiky?
- Áno. Radi prijmeme do klubu chlapcov a dievčatá od jedenásť rokov. Prísť môžu i starší, radi ich zapojíme do tréningového procesu. V dohľadnej dobe bude cyklistika zahrnutá do školského plánu Športového gymnázia Jozefa Herdu v Trnave. Chlapci dostanú priestor vďaka individuálnym študijným plánom popri škole i športovať.
  

Kto je Bohuslav Kujovič
Bohuslav Kujovič sa narodil 25. apríla 1956 v Trnave. Má dve dcéry, ktoré inklinovali ku gymnastike, atletike i basketbalu. Venuje sa výchove mladých trnavských cyklistov. Cyklistike sa venuje aj jeho brat František. Najväčšie úspechy na dosiahol ako tréner, rukami mu prešli aj mená ako Ľuboš Bachratý, Marián Petráš, Martin Oravec, Viliam Šimončič a ďalší. V súčasnosti ešte sadne na bicykel v kategórii veteránov C.

10. 01. 2011 00:18