Na Eurovízii bol za netvora

Rozhovory

Herec a spevák Kamil Mikulčík (32) sa najviac zviditeľnil minulý rok, keď spolu s Nelou Pociskovou zvíťazili v národnom kole Eurovízie. Rok 2009 bol preňho zlomovým aj v tom, že sa oženil s herečkou Kristínou Farkašovou. Hoci na papieri sú ešte stále svoj

V rodinnom dome pri Bratislave býva teraz sám. Ako spevák účinkuje v acapella formácii Fragile a ako herec hrá na Novej scéne, Túlavom či Radošinskom naivnom divadle. Svojho času študoval aj ekonómiu, no živiť by sa tým vraj nemohol.

Minulý rok bol pre vás dosť hektický, zmenilo sa niečo?

Nevidím až taký veľký rozdiel medzi tým, čo bolo a čo je teraz. Som workoholik, ale čas mám zadelený tak, že som si už na to zvykol. Špáraniu v nose sa snažím nepodľahnúť, i keď aj to je príjemná aktivitka. (Smiech.)

Čo všetko aktuálne robíte?

Teraz sa venujem najmä hudbe – nahrávame nové CD so skupinou Fragile, v poradí už tretie. Malo by vyjsť pred Vianocami. Veľa času trávim v štúdiu. Okrem toho skladám hudbu do jedného divadla, hrám predstavenia a točím aj jeden seriál. Rád horím z oboch koncov, keď je hudba aj divadlo, som najspokojnejší. Keby som robil len jedno, už mi chýba druhé.

To znie tak, že vám najviac vyhovuje spojenie hudby a hrania v muzikáli.

Tak ja nie som zase až taký muzikálový typ. Keď zvážime, že v muzikáli sú dôležité tri zložky a to spev, herectvo a tanec, tak logicky prídeme na to, že všetky atribúty nespĺňam. Moje pohyby sú skôr smiešne ako tanečné. Som taký ten kaviarenský typ, pri klavíriku s cigaretou v ruke. Dôležitá je dobrá atmosféra a dobrý pocit z dobrého divadla.

Hráte na klavír, gitaru, kontrabas, flautu, akordeón, bicie... Je vôbec nejaký nástroj, na ktorý neviete hrať?

Harfa. (Smiech.) Donedávna som mal taký sen, že by som sa chcel naučiť hrať ešte na jednom z dychových nástrojov. Klarinet alebo trúbka. Ale inak to neznamená, že na všetky tieto nástroje hrám perfektne. Mávam jednoducho také obdobia, že keď ma niečo chytí, tak sa tomu venujem, až kým to neviem. Aspoň trochu.

V Trnave ste vyrástli, chodili do gymnázia, účinkovali v Túlavom divadle. Ešte vás s ňou niečo spája?

Už asi desať rokov nebývam v Trnave, no je pre mňa stále domovom, kde mám veľa kamarátov, svoju minulosť, spomienky. Cítim sa byť stále Trnavčanom, a aj keď tam chodím málo, hovoriť pekne tvrdo po „trnafsky“ som nezabudol.

Čím ste chceli byť, keď ste boli mladší?

Kombajnistom alebo traktoristom. (Smiech.) To sa mi na chvíľu aj splnilo. Raz sme boli s Jakubom Nvotom v Teleráne, kam veľmi nerád chodievam, a v titulkoch sa pomýlili. Bolo tam napísané Jakub Nvota - režisér a Kamil Mikulčík - kombajnista. Tak sa ale volala pesnička, ktorú sme tam spievali.

Nerád sa ukazujete v televízii?

Nie je to o tom, že sa nerád ukazujem. Ale som nočný vták a byť v nejakej televízii o 6:00 alebo 6:30 ráno je samovražda. Ja do deviatej zvyčajne nerozprávam. Takže aj pre tú televiziu je to trochu riziko, keď tam prídem. Veľa myšlienok zo mňa nevypáčia.

Vráťme sa k Eurovízii. Koho to bola zásluha, že ste vyhrali? Vaša či Nelina?

Ona dobre vyzerá, podľa mňa to bola jej zásluha. Ja som tam plnil úlohu netvora a ona krásky. Aby bol jasný ten kontrast.

Odvtedy už uplynul viac ako rok. Spomínate si ešte, ako to vyzeralo v Moskve?

Tešil som sa, bol to jeden z dobrých zážitkov. Mal som možnosť spievať pred osemdesiattisíc ľuďmi, čo sa mi už asi v živote nepodarí. A bol to určite prínos z hľadiska skúseností.

Čo robíte vo voľnom čase?

Kosím trávu. (Úsmev.) Ale to je skôr nutnosť, lebo tráva, neviem či viete, rastie. Ja som si to tiež až nedávno všimol. A to idem aj tak až vtedy, keď na mňa sused začne zazerať, a ja viem, ako si to mám vyložiť. Nie som prosto ten typ, čo príde domov, dá si montérky a pracuje v záhrade alebo okolo domu. Nie je na to čas. Väčšinou chodím domov len prespávať alebo pracovať. Keď robím muziku a snažím sa čosi tvoriť, sedím pri počítači aj do štvrtej rána. Ale inak relaxujem pri dobrej knihe, hudbe či filme.

Budete mať tridsaťtri rokov. Kristove roky bývajú zlomové. Čo by ste chceli dosiahnuť?

Možno sa nechám ukrižovať. (Smiech.) Myslím, že všetci túžime po tom, aby sme boli šťastní, v rámci toho čo robíme, cítime a ako prežívame vzťahy, a aby sme robili šťastnými tých, ktorí sú v tom namočení s nami. Mojou túžbou je, aby človek, keď sa pozrie na to, ako a kadiaľ prešiel, bol sám so sebou vyrovnaný. I keď sa veľakrát medzitým potkne a spadne. Aj padať sa dá tým dobrým smerom.

Vedeli by ste si predstaviť, že robíte niečo úplne iné, ako hudbu alebo herectvo?

Už som sa touto otázkou zaoberal a zistil som, že nič iné robiť nemôžem, lebo asi nič iné neviem. Ešte tu je dokonca i pochybnosť, či to, čo robím, robiť viem. Lebo všetko je relatívne. A asi každý má robiť to, čo ho baví a čo vie. Svojho času som študoval ekonomickú, ale veci finančného rázu dnes radšej prenechávam druhým. Ak sa budem do konca života živiť tým, čo robím, bude ma to baviť asi najviac. Najmä vtedy, keď to bude napĺňať a tešiť aj ľudí okolo. Ale ktovie. Raz si možno otvorím krčmu, napríklad v Trnave, kde sa bude čapovať pivo, podávať nakladaný hermelín a hrať nahlas jukebox. A tam ja budem štamgastom.(Úsmev.)

30. 11. 2010 11:09