Ako sme porovnávali neporovnateľné
Reportáže
Slovenské Vlčkovce verzus rakúsky Wolfsthal. Dve dediny v rôznych štátoch, vzdialené od seba asi päťdesiatpäť kilometrov, majú na prvý pohľad spoločné len málo. V ich názve je slovo vlk, hoci vlkov by ste tu hľadali márne. Alebo je to inak?
V bývalom areáli dnes sídli strojárska firma. Písmeno P nie je dielom vandala, jej názov je Cukop. Foto: Michal Hlavatovič
Naše červené redakčné autíčko prechádza okolo tabule Wolfsthal takmer hneď za hraničným priechodom Petržalka - Berg. Ocitáme sa v typicky rakúskej dedine s upravenými trávnikmi, zrekonštruovanými domčekmi, muškátmi v oknách a čistučkými chodníkmi. Parkujeme a rozbehneme sa po obci loviť zaujímavosti.
Pätnásť percent Slovákov
„Grüss Gott,“ s obavami podávam ruku starostovi Gerhardovi Schödingerovi. S obavami preto, lebo nemčinu zo strednej som neoprášila od maturity. „Môžete hovoriť po slovensky,“ prekvapí ma s úsmevom. Hovorí naozaj perfektne, i keď s nemeckou výslovnosťou. Manželku má Slovenku, no vraj to nie je ten pravý dôvod, prečo plynule ovláda taký ťažký jazyk, ako je náš. „Starostovanie mám len ako hobby. Inak som policajt a pracujem ako riaditeľ kontaktného pracoviska medzi rakúskymi a slovenskými policajtmi,“ vysvetľuje a ubezpečuje ma, že obe zamestnania v pohode stíha. Starosta nie je jediný, kto „nešprechuje“, ale rozpráva. Vo Wolfsthale totiž žije pätnásť percent Slovákov. Dôvod je jednoduchý – v centre Bratislavy sú odtiaľto za pár minút, po ceste im nehrozí ani zápcha. A pozemky aj domy sú tu oveľa lacnejšie ako v našom hlavnom meste. „Sťahujú sa sem predovšetkým mladé rodiny. Tí, ktorí u nás žijú sa podieľajú na spoločenskom živote v obci. Berieme ich ako svojich. Hrajú futbal, chodia na kultúrne podujatia, spievajú v zbore. Funguje to takto bez problémov,“ dodáva starosta.
Starosta Wolfsthalu Gerhard Schoedinger je vo funkcii druhé obdobie. Vlčkovce starostu nemajú. Foto: Michal Hlavatovič
Po slovensky sa dokonca učia deti v materskej škole. Všetky. Dôvod je jednoduchý – Bratislava je najbližšie veľké mesto. Pred dvomi rokmi zriadil Dopravný podnik Bratislava prímestskú linku do Wolfsthalu. Základný lístok stojí 1,50 eura a dostať sa možno až do Hainburgu. Linka je vraj využívaná hojne – cestujú ňou deti do škôl, dospelí za prácou a mládež na diskotéky či do nákupných centier. Slovenčina sa preto mladým vždy hodí. Pokoj a anonymitu Wolfsthalu za dobrú cenu využívajú aj viacerí známi Slováci. Sú tu v bezpečí. „Býva tu napríklad môj priateľ, karikaturista Alan Lesyk. Alebo spolumajiteľ počítačovej firmy Eset Anton Zajac,“ prezradí starosta. Ich domy nám však ukázať nechcel a viac sme z neho už nedostali.
Vo Wolfsthale žije pätnásť percent Slovákov. Aj im slúžia dvojjazyčné tabule. Foto: Vladimír Kampf
Dvanásťkrát vyšší rozpočet
Obe dediny majú približne rovnaký počet obyvateľov. Vlčkovce 1240, všetci sú Slováci. Wolfsthal neoficiálne 1200, trvalý pobyt tu však má len 880 ľudí. „Ostatní sú takzvaní víkendoví obyvatelia, ktorí majú trvalý pobyt väčšinou vo Viedni. Za nich nedostávame peniaze od štátu, pre nás sú dôležití stáli obyvatelia,“ hovorí Schödinger. Ročný rozpočet obce je v priemere štyri a pol milióna eur. Jeden rok dva milióny, inokedy sedem. Takmer mi zabehne. Rozpočet Vlčkoviec je totiž asi dvanásťkrát nižší – len 366 tisíc eur. Aj rozloha Wolfsthalu je väčšia – takmer 22 kilometrov štvorcových, zatiaľ čo Vlčkovce sa rozprestierajú na necelých trinástich kilometroch štvorcových. Finančná kríza sa čiastočne dotkla oboch obcí, situáciu však ani jedna z nich nevidí kriticky. „S peniazmi sa tu hospodárilo dobre, našťastie sme nemuseli siahnuť na obecný majetok,“ hovorí Sabína Klačová, ktorá v súčasnosti sedí na starostovskej stoličke. Tú začiatkom septembra uvoľnil Rudolf Križanovič, ktorý z funkcie starostu odstúpil. Posledná veľká investícia v dedine bola kompletná rekonštrukcia budovy obecného úradu pred dvomi rokmi. Wolfsthal pre krízu predal niekoľko hektárov pôdy, to vraj úplne stačilo. Veľa peňazí z rozpočtu minuli na zveľaďovanie dediny. „Máme všetko nové - vodovod, materskú školu, ihrisko. Budúci rok dostanú futbalisti nové kabíny a staviame aj hotel,“ vymenúva Schödinger. Turistický ruch je tu pomerne rozvinutý, ľudia dedinku vyhľadávajú pre peknú prírodu, lesy, cyklotrasy a zopár pamiatok. Minulý rok tu podľa neho prespalo v existujúcej ubytovni asi šesťtisíc ľudí. Slovenská menovkyňa v turistickom ruchu zaostáva, aj tu však svitá na lepšie časy. Miestny motorest plánuje v blízkej dobe skolaudovať penzión. Zatiaľ ľudí láka aspoň na kuchyňu a lanový park - Tarzániu.
Pravá dedinská krčma v slovenských Vlčkovciach. V tých rakúskych chýba. Foto: Michal Hlavatovič
Vlky a erby
O tom, že názov Vlčkovce je odvodený od zvieraťa niet pochýb. Či kedysi žilo v okolí viac vlkov, ako je obvyklé, sa nám nepodarilo zistiť. Mimochodom, do roku 1948 sa volali Farkašín, čo má však v preklade tiež dočinenie s vlkmi. V prípade Wolfsthalu nie je pôvod názvu dodnes celkom jasný. „Mohol by znamenať údolie vlkov, keďže Wolf je po nemecky vlk a Tale dolina. Druhá verzia je však taká, že naša obec dostala meno po svojom zakladateľovi. Kedysi tu žilo veľa židov, preto by meno Wolf nebolo ničím neobvyklým,“ približuje Schödinger. Tak či onak má obec vlka aj vo svojom erbe. Okrem neho je na modro-žltom pozadí aj veža, ktorá znázorňuje obecný zámoček, a klások obilia a pšenice. Dedina je totiž poľnohospodársky zameraná. Vlčkovský erb je bez vlka, tvorí ho červený štít, v ktorom je nad modrou zvlnenou riekou na siedmych strieborných pilótach brvnový most, po bokoch so striebornými hviezdami. Most dodnes v obci stojí, nad mlynským náhonom.
Aj tu kedysi prekvitalo poľnohospodárstvo a pestovalo sa obilie. Dnes síce polia obhospodarujú, no pestujú na nich najmä kukuricu na siláž a iné krmoviny.
Aj takéto romantické močiare sú vo wolfsthalskom lese. Foto: Michal Hlavatovič
Poznávacie znamenie
Mlyn, cukrovar a farma. To sú asi tri najcharakteristickejšie objekty vo Vlčkovciach. Obyvateľom sa tu žije dobre, keď sa ich však spýtame na farmu, niektorí sa nasilu zasmejú a iní len pokrútia hlavou. „To je rarita. Škoda reči.“ Farma Majcichov, a.s. prevádzkuje v dedine bývalé družstvo a chová tu hovädzí dobytok. Presnejšie vyše dvetisíc dojníc. V obci sa často šíri neznesiteľný zápach, spôsobený najmä zlým skladovaním a manipuláciou s močovkou. Ľudia vtedy nevychádzajú von, ak nemusia, nemôžu vetrať ani sušiť bielizeň. „Momentálne je situácia pomerne pokojná, to najhoršie máme za sebou,“ hovorí Klačová. Celá vec s farmou je podľa nej začarovaný kruh. Nepomohla ho prerušiť petícia obyvateľov s 850 podpismi, sťažnosti na kompetentné orgány, ani zmluva o porozumení, ktorú ešte vo februári uzavrela spoločnosť s obcou a petičným výborom. Niektorí vraj zo žartu nazývajú Vlčkovce pre zápach Smrdákovce. Vlčkovčania tak môžu Wolfsthalčanom závidieť minimálne jednu vec – čistý vzduch. I keď... Nemuselo to tak byť, keby neďalekú smradiacu tabakovú fabriku nepostavili v Hainburgu, ale tu.
Mlyn sme vo Vlčkovciach chvíľu hľadali, pritom aj malé dieťa vie, že je hneď vedľa kostola. Hľadali sme zle, mlynské koleso nebolo nikde vidieť, lebo už dávno neexistuje. „Poďte ďalej,“ privítal nás mlynár Michal Retzer. V bývalom mlyne, ktorý už vyše päťdesiat rokov neslúži na výrobu múky, dnes spracúva kŕmne zmesy pre hydinu a ošípané. Zašlú slávu mlynu, ktorý kedysi dával múku širokému okoliu a vyrábal aj energiu pre časť miestnych, si už pán Retzer veľmi nepamätá. Bol ešte malý chlapec, keď ho skonfiškovali a rozobrali komunisti. Kúsok od mlynu leží aj bývalý cukrovar, prezrádzajú ho dva komíny. Založil ho v roku 1925 veľkostatkár Jozef Slezák. Na bráne areálu visí nápis Cukop. Nie, nie je to chýbajúca nožička na písmene R, ako sme si najskôr mysleli. Firma Cukop sa zaoberá strojmi.
Starý mlyn je už nefunkčný, no o to viac charizmatický. Aj s mlynárom Michalom Retzerom. Foto: Michal Hlavatovič
Majú navrch
Štvrtou dominantou Vlčkoviec je kostolík sv. Terezky Ježiškovej z roku 1934. Postavili ho na mieste pôvodného kostola z osemnásteho storočia, ktorý zbúrali.
Svoj kostolík, no o niečo starší aj významnejší má aj Wolfsthal. Kostol Maria im Birnbaum (doslovný preklad Mária na hruške – strome) je pútnickým miestom. Zasvätený je sv. Jakobovi a je pútnickým miestom. Pôvodne románsky kostol s jednou loďou v roku 1710 zväčšili a prestavali do barokového štýlu. V kostole je vynikajúca akustika, pôsobí tu aj päťdesiatčlenný spevácky zbor. Aj v ňom podľa starostu spieva viacero našincov, dokonca dirigent je Slovák. Vo Vlčkovciach síce zbor nemajú, zato majú folklórny súbor Vlčkovanka.
Vlčkovský kostolík nemá ani sto rokov. Foto: Michal Hlavatovič
Zámok Walterskirchen je ďalším kúskom histórie v inak modernej obci. Postavili ho ešte v dvanástom storočí a na konci 19. storočia ho prestavali v štýle romantického historizmu. Vyzerá opustene a schátrane, no pôvodne šľachtické sídlo je dodnes obývané. Stále je majetkom rodiny Walterskirchen. Osobnosť, ktorá by z obce pochádzala Wolfsthal nemá, ako sme sa však dozvedeli, istý čas tu pôsobil vynálezca lodnej skrutky Josef Ressel. Vlčkovce majú navrch, narodil sa tu, žil a hrdo sa k nim hlásil sochár Fraňo Štefunko. A ešte – je tu pravá dedinská krčma. Teda vlastne dve. Žiaľ, zdá sa, že Wolfsthal má navrch vo všetkom ostatnom a Vlčkovce ho zrejme nikdy úplne nedobehnú. Podobne ako Slovensko nedobehne Rakúsko. To bude totiž o pár rokov znova niekde ďalej. Aj takéto myšlienky sme mali v hlave, keď náš redakčný tátoš opúšťal juhozápadných susedov. Ešte predtým sme si však išli nakúpiť do ich supermarketu. Lacnejšie a kvalitnejšie.
Spustnutý zámoček je vraj stále obývaný. Foto: Vladimír Kampf
Porovnať dve zdanlivo úplne rozdielne dediny, ktoré majú spoločného len vlka v názve, mala byť najprv recesia. No nakoniec sa to ukázalo byť pekným príkladom toho, aký iný je život len pár kilometrov za hranicami Slovenska. Pôvodne sme mali celú akciu uskutočniť v januári, prekazila ju však snehová kalamita. Nápad sa zapáčil aj vtedajšiemu starostovi Vlčkoviec Rudolfovi Križanovičovi, ktorý sa mal pôvodne spolu s nami vydať do Wolfsthalu a zoznámiť sa si svojím rakúskym kolegom. Neobišli sme ho ani tentoraz, no slušne nás odmietol.
20. 12. 2010 21:55
