Koleso v dejinách, pohanských obradoch i trnavskom znaku
Na ulici
Skupinka milovníkov trnavskej histórie sa na trase vyberačov daní najdlhšie zdržiava v Dóme sv. Mikuláša. Niet sa čo čudovať. Takmer šesťsto rokov starý gotický chrám, postavený na mieste pôvodného farského kostola, je plný pozoruhodných pamiatok a tajomstiev. Našťastie, fráter Georgius, ktorý nadšencov sprevádza, má odpoveď skoro na každú otázku.
Prekreslená pečať mesta z roku 1347. Foto: Laco Šebák
Najviac času venuje erbu v podobe kolesa na klenbovom kameni vo výške asi osemnásť metrov, ktorý má priamy súvis s mestským znakom: „Biskup Mikuláš z Myry, zobrazovaný s tromi zlatými hrudkami, mešcami alebo knihou, bol v stredoveku hlavným patrónom baníkov aj mlynárov. Zvolila si osada, ktorá z troch strán obopínala posvätné miesto na vŕšku, za svoj pôvodný symbol mlynské koleso? Konkrétne odpovede nám dávajú až odtlačky najstaršieho známeho pečatidla, zhotoveného asi tridsať rokov po povýšení mesta na kráľovské.“
Pečatidlo naznačuje
Zbystrili sme pozornosť. Mladý mních po chvíľke napätia pokračoval: „Vonkajší kruhový nápis v latinčine jasne hovorí, že ide o pečať mešťanov z Trnavy (Zumbothel) s kolesom šťastia (Fortune). Prastarú scénu s bohyňou Fortunou, ako kľukou roztáča koleso šťastia a osudu, na ktoré sa driapu princovia a z vrcholu padajú na zem králi, môžete vidieť aj na jednej z tarotových karát. Tie k nám prinášali z Orientu dobrodruhovia, vracajúci sa z krížových výprav. Z týchto kariet sa neskôr vyvinuli dnešné žolíkové i sedmové karty. Koleso života či šťastia symbolizovalo nekonečnosť času i vrtkavosť osudu. Zároveň hovorilo, že kto sa povyšuje, môže byť ponížený. Ponížený mal zasa nádej dosiahnuť vyšší cieľ.“ Georgius pohybom ruky naznačil, že sa máme presunúť pomedzi dva rady vyrezávaných lavíc do prednej časti lode. „Povedali sme si už, že svoje koleso času mali aj naši predkovia,“ pokračoval. „Kolesom – nebesami so zverokruhom, rozdeleným na dvanásť častí, krútil aj náš predkresťanský boh Perún. Počas letného slnovratu naši predkovia zakladali na kopcoch vatry, vyhadzovali k nebesám zapálené fakle, dolu svahmi kotúľali horiace vozové kolesá. Prastaré pohanské zvyky, ktoré sa nepodarilo vykoreniť, si prispôsobilo nové, kresťanské náboženstvo. Uvedené zvyky napríklad prežili v našom folklóre do dnešných dní pod patronátom sv. Jána.“
Znak Trnavy na nádvorí radnice z roku 1544. Foto: Laco Šebák
Náhoda neexistuje
Spomenuli sme si na minulú lekciu a zmienku, že bádatelia až do 20. storočia omylom považovali Kristovu hlavu v mestskom znaku za hlavu Jána Krstiteľa. Fráter nám však nedal vydýchnuť: „Okrem spomínaného dokončenia latinského textu v menšom kruhu, že ide o Boha v kolese, hovorí o Kristovi v symboloch celý znak. Keď zrátame písmená väčšieho nápisu, zistíme, že ich je 33, rovnako ako tradovaných pozemských rokov Ježiša. Nemôže ísť o náhodu. Vidno, že autor návrhu typária zámerne zvolil ako skratku pre pečať (sigillum) okrem zvyčajného prvého písmena ešte jedno - posledné (S’M). Vnútorný nápis má zasa dvanásť písmen ako Ježiš apoštolov.“
Ktorýsi z nás vytiahol zo svojich brožúr zväčšený obrázok mestského pečatidla a už aj na ňom začal prstom odratúvať písmená. „Apoštol Pavel síce vraví, aby sme skúmali písma, či to je alebo nie je tak, lenže vy skúmate strieborné typárium z 19. storočia. Zhotovené bolo zrejme podľa kamenného znaku vo dvore radnice, no zle na ňom prečítali písmená I a X v spodných výsekoch kolesa. Zadávateľ návrhu nového pečatidla, a vlastne ani staršieho kamenného znaku, netušil, že je dôležité dodržať aj počet písmen. Prvé a posledné písmená gréckej abecedy tiež jasne identifikujú majiteľa hlavy uprostred znaku. Alfa a omega, počiatok i koniec, prvý i posledný – ako je napísané v Jánovej knihe Zjavenie – to je sám Ježiš. Vinič, zdobiaci oba grécke znaky, tu tiež nie je náhodný – z viniča sa rodí nápoj nesmrteľnosti – víno.“
Prísne tváre
Pohrúžení do zaujímavého rozprávania mnícha sme ani nezbadali, že stojíme pred vyvýšenou dlažbou svätyne. Georgius si kľakol a so sklonenou hlavou sa prežehnal. Niektorí ho nasledovali a vzápätí sme sa všetci usadili do predných lavíc. Náš prednášateľ bol stále ticho, my sme sa zatiaľ obzerali na všetky strany. Niektoré časti omietky, najviac napadnuté vlhkosťou, boli odstránené. Z náhrobných kameňov po stranách lode a z kaplniek s oltármi sa na nás kamennými očami pozerali prísne pôsobiaci cirkevní hodnostári. Nad kaplnkami, pokračujúc do svätyne, sme videli namaľované výjavy aj zo života sv. Mikuláša. Nápisy v gotickom písme prezrádzali viac. Sused, vidiac, ako sa snažím zaostriť na švabach, zašepkal, že autorom je Leopold Bruckner. Maľby vraj majú iba vyše sto rokov. Pohľadom som preskočil na drevené obloženie svätyne. Na hornej rímse boli poukladané akési obrie olejové lampy, no zraky všetkých ako magnet priťahovalo zelenkasté svetlo, vychádzajúce z obrazu na hlavnom oltári. Konečne sa ozval Georgius.
„Už si porozprávame len o nejakých prestavbách a neskorších úpravách dómu, niektorých zdatnejších zoberiem možno aj na výlet do veže kostola, a potom môžeme zasa pokračovať v našej ceste po stopách dávnych vyberačov daní.“ Pokračovanie nabudúce
16. 01. 2011 15:01
