Štefan Racek: Koľko (posunkových) rečí vieš...
Príbehy
V skupinke bol jedným z najstarších, no vôbec nie menej šikovných. Štefan Racek so záujmom sledoval lektora a snažil sa ruky poskladať do polohy, v ktorej by vyjadril jednoduchú frázu: Pochádzam z Trnavy.
"Nekecaj toľko," vyjadruje Štefan Racek posunkovou rečou. Foto: Michal Hlavatovič
Hovorí sa, že lepšie je začať s cudzím jazykom už v detstve, pretože v dospelosti ide učenie oveľa ťažšie. Platí to aj pre jazyk, na ktorý nepotrebujete hlas, ale len ruky? Posunkový jazyk chce cvik, no keď už raz svoje ruky rozhýbete, ťažko ich potom zastaviť. Veľa slovíčok vás pobaví. December sa ukazuje ako stromček, dievča je potiahnutie ušného lalôčika, ružová je pomyselné pošúchania líčka. Máte pocit, že ste dirigentom i hercom zároveň.
Štefan Racek absolvoval bezplatný päťdňový kurz posunkového jazyka vo Vysokých Tatrách, pretože v Trnave nič podobné nenašiel. Organizuje ho Nadácia Pontis s finančnou podporou nadačného fondu telekomunikačnej spoločnosti. Dvadsať účastníkov z celého Slovenska sa naučilo základy posunkovej reči tak, aby sa dokázali dorozumieť s nepočujúcimi v bežných životných situáciách.
Zápal nie je angína
Keď sa Števko narodil, počul. V jedenástich mesiacoch prestal reagovať na podnety. Lekár oznámil, že chlapček nepočuje. „V tom momente sa nám zrútil svet,“ hovorí smutne otec. Manželia hľadali pomoc u lekárov i u alternatívnych liečiteľov. Nechceli si pripustiť, že ich dieťa ostane bez sluchu. „V Prahe nám vybavili experta, ktorý len konštatoval, že Števko má odumretý nerv na oboch ušiach. Príčina? Zápal stredného ucha liečený chybou lekára ako angína,“ vysvetľuje hrozivú situáciu a dodáva, že podobných prípadov z obdobia 60. rokov je množstvo.
Manželia nechceli nechať nič na náhodu. Hoci veľa informácií, ako sa venovať nepočujúcim, nebolo, zašli na úrady i do školských zariadení. Väčšinou im odporúčali dať chlapčeka čím skôr do školy a jednoznačne s ním hovoriť. V tom čase sa totiž posunkový jazyk potláčal, preto sa ho Štefan nikdy nenaučil. So synom hovoril pomaly, aby mohol odzerať z pier. „Bolo veľa prípadov, keď sme si nerozumeli. Vtedy prišlo na rad ukazovanie,“ spomína. V troch rokoch dali na základe odporúčaní malého Števka do internátnej škôlky v Bratislave, kde ho učili rozprávať. Domov chodil len na víkendy. Inú možnosť nemali. V Trnave takáto škola nebola a syna nechceli nechať bez odborného dozoru. Na strednej sa vyučil za maliara-natierača, hoci ho všetci pre jeho šikovnosť presviedčali, aby šiel na gymnázium. „Vtedy som mu nebol dobrým príkladom. Nechal som totiž svoje pôvodné povolanie učiteľa matematiky a fyziky a odišiel som robiť čašníka. Dôvody boli čisto finančné,“ rozpráva o svojich výčitkách.
Z rodinného albumu. Števo je už sám otcom, jeho synček má sluch v poriadku. Foto: archív Štefana Raceka
Do sveta bez sluchu
Števo po maturite odišiel pracovať do Bratislavy, kde sa popri maliarstve naučil aj murovať a obkladať. Po siedmich rokoch mal Slovenska dosť a išiel vyskúšať Ameriku. Zdravý človek váha a má strach z cudzej krajiny, no on na problémy nemyslel. „Našli si s nepočujúcim kamarátom ubytovanie, rozvešali letáky, že ponúkajú maliarske služby, a dva roky takto pracovali. Neskôr sa zoznámili s nepočujúcim Juhoslovanom, ktorý ich dotiahol do Belgicka. Tam pracoval ako taxikár. Na lístočky mu zákazníci písali, kam chcú odviezť. Popritom podnikal, prevážal suveníry medzi Belgickom a Francúzskom. Po istom čase sa vrátil späť na Slovensko, odkiaľ si odskočil ešte na nejaký čas do Nemecka,“ rozpráva otec o potulkách svojho syna. Usmeje sa a dodá, že syn bol vždy plný prekvapení. „Nakoniec aj o tom, že som sa stal dedom, ma informoval, až keď sa mu syn narodil. Vnúčik má sluch v poriadku, hoci ani synova priateľka nepočuje,“ rozpráva Štefan Racek, ktorý má okrem nepočujúceho, dnes už 46-ročného Števa ešte ďalších troch synov.
Asistentom pre syna
Na otázku, aký majú medzi sebou bratia vzťah, otec odpovedá: „Možno si myslíte, že na Števka brali vždy veľký ohľad, ale on sám to tak nechcel. Dnes im pomáha skôr on, najmä pri prerábaní a rekonštrukciách bývania.“ Otcovým cieľom je spraviť si certifikát odborného asistenta pre svojho syna. Podmienkou je však ovládanie základov posunkového jazyka. „V situáciách, keď idú nepočujúci niečo vybaviť na úrad, sú často stratení. Hoci odčítajú z pier, ťažko chápu zložité úradné postupy. Vtedy je asistent veľmi nápomocný,“ dodáva Štefan Racek. Toto však nebol hlavný dôvod, prečo sa prihlásil na kurz. „Som veľmi rád, že sa syn nestratil vo svete počujúcich a má vlastnú rodinu. Števkova priateľka je veľmi milá, no len slabo odzerá z pier, a preto sa nemôžeme spolu dorozumieť tak, ako by sme chceli. Som zvedavý, ako nám to pôjde teraz po kurze,“ usmieva sa Štefan Racek.
DOMINIKA PÉTEROVÁ
16. 01. 2011 16:46
