Blázni zasypaní v snehu
Reportáže
Bol to bláznivý nápad prežiť tri dni v mraze mimo civilizácie. Len so snehovou strechou nad hlavou. Slovenské hory sú na takúto divočinu ako stvorené, lenže Alpy sa nám zdali troška drastickejšie. Všetko sme si najskôr naslepo odskúšali v Malých Karpatoch, v lese neďaleko obce Šípkové.
Z expedičného stanu rovno do víchrice. Foto: Rasťo Piovarči
Mikrobus ma aj s parťákom Jurom naložil o štvrtej hodine ráno na benzínke pri Šulekove. Ten kus z Leopoldova po neosvetlenej hlavnej ceste sme s plnými batohmi, karimatkou a spacákom prešli pešo. Vyrazili sme na Bratislavu po diaľnici.
Pred prechodom rakúskych hraníc sme naložili zvyšnú časť expedície, ktorá mala aj s nami dvadsať členov. V snehovej kalamite sme nadránom prišli do Rax Alpen. Po krátkom odhŕňaní asi šesťdesiatcentimetrovej vrstvy snehu sa nám nakoniec podarilo dostať na parkovisko Preiner Gscheid.
V lavíne
Nepretržite husto sneží, ale nikto z nás netuší, že cez noc napadlo viac ako pol metra nového prachového snehu. Teplota vzduchu je napočudovanie takmer ideálna, okolo nuly. Na centrálnej zastávke pred výstupom k nášmu cieľu si obúvame snežnice, pretože po turistickom chodníku od rána ešte nikto nešiel. Vodca celej výpravy Maťo zahajuje pochod k vysokohorskej chate Waxriegelhaus, odkiaľ chceme vyjsť na skalnatú plošinu, postaviť bivaky a vykopať snehové záhraby. Domáci sem nosia každý druhý deň zásoby na vlastných chrbtoch. „V hlbokom snehu ratrak teraz neprejde,“ hovorí chatár, ktorý tu býva celoročne aj s manželkou.
Po strmom stúpaní prechádzame popod nefunkčný lyžiarsky vlek. Sneh siaha tesne pod turistické značky, ktoré sa zvyčajne kreslia do výšky očí. Vrcholy okolitých kopcov nevidíme. Z otvorenej planiny sa v diaľke črtá silueta chaty. Asi o hodinu sme pri nej a okamžite si dávame pivo a polievku. Po chvíli vyrážame do terénu. Striedame sa v prešľapávaní aspoň úzkej cesty, čo však nie je vôbec jednoduché. Zapadávame do vyše metrovej vrstvy snehu. Namáhavú a vysiľujúcu prácu si striedame každých desať metrov. Nad kosodrevinou, ktorú nevidno, sa pod vedúcim Maťom prepadáva snehová stena. „Okamžite ustupovať! Dolu!“ kričí Maťo. V momente sa otáčame. Päťka lavínová je naozaj nebezpečná. Hoci nás predtým upozornil, čo máme robiť v prípade zasypania lavínou, vraciame sa nazad. Vrchol ostáva pre nás tentoraz nedosiahnutý.
Víchrica počas troch dní silnela. Foto: Rasťo Piovarči
Tábor pod chatou
Sme pod chatou a v menšom lesnom žľabe budujeme tábor pre päť stanov. Najprv kopeme hlbokú jamu do snehu a osádzame palice. Zdanlivo jednoduchá práca trvá až do zotmenia a veľmi rýchlo nás vyčerpá. Okolo piatej hodiny stany už, našťastie, stoja. Predvídavo sme si vytvorili priestory na odloženie batohov. O šiestej nám Maťo pripomína, že môžeme ísť spať. „Ale radšej vydržte aspoň do desiatej, pretože by sme tu už skoro ráno buntošili,“ hovorí. Lezieme do stanov, snežiť neprestáva, vonku je mínus desať. Unavení sa pokúšame udržať pri vedomí hudbou od Bad Company. Okolo deviatej všetci štyria spíme s hrubých spacích vakoch namadžganí v expedičnom stane pre troch ľudí.
Hore sme od šiestej, odchod plánujeme o pol deviatej. Na plynovej bombe si varíme čaj. Ten, ktorý sme mali v termoske, nám nevydržal a podľahol mrazu. Naďalej vytrvalo sneží. Prekopané cestičky k stanom v závejoch nerozoznávame. Oprašujeme zafúkané batohy a príliš sa v tábore nepohybujeme. Začína nám byť poriadne zima na prsty na nohách. Maťo vystrčí hlavu zo stanu a zhodnotí situáciu. Ostáva lavínová päťka a my premýšľame, čo ďalej. Okolo deviatej schádzame z tábora k mikrobusom a smerujeme do neďalekého lyžiarskeho strediska urobiť horolezecký výcvik. V centre lyžiarov napadlo od začiatku zimy neuveriteľných osem metrov snehu, cesta má okolo seba veľkú snehovú zábranu, nie je vidieť ani dopravné značenie, ktoré je celkom zasypané.
Šliapeme strmým lyžiarskym svahom, kde sa vedúci výpravy spamätáva. „Čo mu šibe?“ myslíme si. Prechádzame na protiľahlý kopec. Tam sa snažíme naučiť, čo robiť v prípade pádu na ľadovci. Zvierame čakany v rukách a márne sa hádžeme na svah. Nešmýka sa. V pozadí sa črtá kopec s lavínovými zábranami a návejmi. Odchádzame a zastavujeme sa až tesne pod ním. Maťo nasimuluje záchranu raneného, čo si každý z nás vyskúša. Terén je veľmi nebezpečný, napriek tomu sa niekoľko skialpinistov odváži vyjsť až na vrchol lavínového kopca. V snežniciach nakoniec zbehneme lyžiarskym svahom späť na parkovisko a v chate si dávame byciglišča pivo.
Útek pred lavínou. Foto: Rasťo Piovarči
V tlaku vetra
Po dojazde pod náš tábor opäť vyrážame vychodenou cestou k bivakom. Zaostávame za hlavnou skupinou, odkrývame a fotografujeme zasypanú chatku, keď práve v tom momente prichádza prudký náraz vetra, ktorý rozosieva nepríjemnú hru víchrice. Do tváre nás bodajú drobné kryštáliky ľadu a snehové vločky. Prírodná akupunktúra. Jurovi sa v tej metelici podarilo stratiť jednu snežnicu. Našťastie sme ju veľmi rýchlo našli. Robíme podvedome fotoaparátom niekoľko záberov a krátky videozáznam. Vietor ustavične naberá na sile, akoby nás nechcel pustiť k horám. Nám sa však darí preniknúť otvoreným priestorom do lesa, kde fúka o čosi miernejšie. Pri chate sa však opäť naplno rozduje. Utekáme sa zohriať, pretože teplota klesla na mínus desať. V chate sme až do večera, okolo deviatej odchádzame do stanov. Víchrica je čoraz silnejšia. Náš spoločník prezývaný Lárč dostal strach a radšej ostáva spať v chate.
Ostatní to riskneme vonku. Až teraz sme si uvedomili, ako sme urobili dobre, keď sme stany zakopali do snehu. Zaliezame do spacákov, prebúdzajú nás neustále prudké nárazy víchrice a ľadové kryhy udierajúce do stien stanu. „Tak tu nezaspíme,“ zaznie hlas, ktorý náhle stíchne a až do rána počuť len nekonečný rev vetra.
Ani nad ránom sa počasie nelepší. V diaľke hučí rútiaca sa lavína. Vstávame, teplota klesla ešte nižšie, ako večer. Všetky prístupové cesty sú pod snehom. Nepriechodné. Skúšame zapáliť variče. Voda aj džús nám zamrzli, jediné, čo sa dá v tomto momente piť, je kofola v plastovej fľaši.
Horolezci na lyžiarskom svahu. Foto: Rasťo Piovarči
Takmer sa rozviedla
Tábor sa postupne preberá, nikomu sa však nechce potulovať po vonku. Dvaja z expedície strávili noc v snehovom záhrabe, kde je aspoň o niečo teplejšie ako v stane. Ale najmä bezvetrie. O desiatej máme pobalené a odchádzame do silnejúcej víchrice. Cieľ – výstup na najvyšší vrch rakúskych Álp Stuhleckgipfel. Dolu na parkovisku je príjemne, zdá sa, že cesta nahor bude jednoduchá. Už v strede kopca nás ale opäť ubíja prudký nárazový vietor. Spomaľujeme tempo, v diaľke sa hlási zasnežená chata Alois Günter Haus. Cesta sa zhoršuje, niekoľkokrát časť starších členov výpravy takmer padá pod náporom vetra k zemi. Ani pri chate sa situácia neupokojuje. V protivetre robím narýchlo fotografiu vrcholového bodu. Ešte jedna spoločná a bežíme do chaty na polievku. Sedíme asi hodinu, svieti slnko, dokonca je aj pekný výhľad na Alpy, ale víchrica neprestáva. „Ja sa rozvediem,“ vpáli do miestnosti červená rozzúrená žena. Lyže šmarí do kúta, o chvíľu za ňou dobehne manžel a upokojuje ju. Márne dúfa, že počasie urobí to isté...
Pomaly schádzame dolu. Pod kopcom ako bodku za expedíciou zisťujeme lavinóznosť terénu a skúšame si záchranu spod snehu. Dolu balíme veci, aj v tejto nížine sa postupne strháva vietor a rozfúkava sneh. Rozlúčka s Alpami a odchod na Slovensko. Okolo pol desiatej večer vystupujeme na rázcestí pri Leopoldove.
01. 02. 2011 18:11
