Brat speváka Bystríka Tomáš udivuje Ameriku zápalom pre futbal

Futbal

Kto by nepoznal trnavského speváka Bystríka? Nie každý však vie, že má dvoch športovo nadaných bratov. Najmladší Marek hrá bejzbal a starší Tomáš sa venuje futbalu. V Amerike.

V Bystríkovom byte bolo počas Tomášovej návštevy na Slovensku rušno. Zľava: Bystríkova priateľka Michaela a bratská trojica Bystrík, Tomáš, Marek. FOTO: Ján Král

Na prelome rokov strávil Tomáš Červený niekoľko dní v rodnej Trnave. S debatou súhlasil bez okolkov. Dokonca sa škodoradostne potešil, že konečne niekto napíše o ňom, a nie o Bystríkovi.
Do Ameriky Tomáš odišiel pred piatimi rokmi. Cez agentúru sa zamestnal ako au pair. Po pár mesiacoch strávených za veľkou mlákou sa rozhodol, že z USA bez zanechanej stopy neodíde. V Bostone sa prihlásil do školy, v angličtine sa zlepšoval na známej Harvardovej univerzite. Aktuálne študuje bakalársky stupeň na Salem State University, zostávajú mu ešte tri semestre. Drahé školné (podľa Tomášových slov 20 – 30 tisíc dolárov ročne) potrebuje z niečoho hradiť, hľadal preto spôsoby zárobku. Zamestnal sa na študijnom oddelení fakulty a privyrába si jednou zo svojich životných lások – futbalom.

Tomášovým domovom je Boston. Foto: archív tč.

Žeby Messi?
Pred pár mesiacmi sa podaril Tomášovi a jeho univerzitnému tímu husársky kúsok. Vyhrali tretiu divíziu a postúpili do celoštátnych súťaží. Tomáš nastupuje na poste defenzívneho záložníka. Odchovanec Spartaka v sebe nezaprie trnavskú školu. „Často sa ma pýtajú, či nie som z Argentíny. Neviem prečo, Messi zo mňa nikdy nebude,“ smeje sa.
V Amerike futbal postupne napreduje, stále však zostáva v tieni tradičných zámorských športov. „Bostonský štadión má kapacitu zhruba 80-tisíc divákov. Z futbalových podujatí ho dokázali zaplniť iba zápasy Mexiko – Brazília či stretnutie milánskych AC a Interu. Televízne spoločnosti však využívajú jeden trik. Pre divákov otvoria iba jednu časť štadióna. Kamera sníma zápas z náprotivnej strany. Ľudia zaplnia prvé rady, ktoré sú v zábere, a na obrazovke vyzerá štadión ako plný dom. Pritom je hľadisko poloprázdne,“ odhaľuje tajomstvá médiálneho sveta.
Konflikty medzi fanúšikmi, aké poznáme z Európy, v Amerike minimalizovali. „Ľudia sa chodia na štadióny primárne zabaviť. Môže prísť k slovnej výmene, ale to je všetko. Na štadiónoch ani neoddeľujú sektory. Bezpečnosť je na vysokej úrovni. Prispieva k tomu aj fakt, že máloktorí fanúšikovia cestujú za zápasmi na ihriská súperov, vzdialenosti medzi mestami sú priveľké.“

Tomáš robí aj trénera talentov v klube Hammer FC. Foto: archív tč

Rozlietaný športovec
Okrem toho, že Tomáš hrá za univerzitný tím, rozhoduje aj futsal či miestne futbalové ligy, ešte trénuje mladé nádeje klubu Hammer FC. Venuje sa desať- a dvanásťročných talentom. „Mám trénersku licenciu D, ktorá ma oprávňuje koučovať kdekoľvek v USA. Časom si plánujem kvalifikáciu zvýšiť. Ale keďže americkú trénerskú licenciu Európa neuznáva, nesilím to.“
Život v Amerike nie je med lízať. Človek sa musí obracať. „Nedávno som debatoval s bývalým spoluhráčom zo Spartaka. Trénuje teraz mládež v Senci. Vravel, ako sa rodičia sťažujú, že musia za deti platiť mesačne 15 eur členské. Pre zaujímavosť, v USA sa pohybujú klubové poplatky od 1500 do 2000 dolárov ročne a rodičia deti ešte vozia na zápasy,“ porovnáva. Ak má deň voľna, užíva si ho plnými dúškami. Inokedy totiž maká ako fretka. „Môj týždeň je nabitý, vždy si robím podrobný rozvrh týždňa. Výhoda vysokoškolského futbalu tkvie v tom, že súťaž sa hrá iba počas jesene. Na jar sú v popredí iné športy. V rámci univerzitného tímu trénujeme denne od pondelka do piatku. V stredu a v sobotu hráme zápasy. Počas pracovného týždňa som predpoludním v práci, od tretej do piatej trénujeme, potom do deviatej v škole, prídem domov a ešte rýchlo robím úlohy. Kolobeh sa stále opakuje. Školu mám trikrát týždenne, vo štvrtok a v piatok trénujem deti v klube Hammer FC. Cez víkend hrám a rozhodujem zápasy, mám ich naplánované tak, aby sa mi nekrížilo s nimi rozhodovanie.“ Človeku sa z toho výpočtu až zatočí hlava.

Učarovala mu americká príroda, Grand Canyon človeka ohúri. Foto: archív tč

Nulová tolerancia
Rozhodovaniu sa venuje už päť rokov. „V rámci sálového futbalu ma prvý rok vymenovali za nováčika roka medzi rozhodcami v štáte Massachusetts,“ vraví hrdo. V Bostone funguje viacero súťaží. Svoje ligy majú hráči nad tridsať, štyridsať či päťdesiat rokov, ale napríklad i jednotlivé menšiny v meste. Najmä v latinsko-amerických ligách vzplanú občas emócie. Má to tam rozhodca také ťažké ako na Slovensku? „Najprv som mal trochu obavy, no zistil som, že väčšinou na seba pokrikujú v dobrom. V ligách ale platí nulová tolerancia. To znamená, že hráči ani fanúšikovia nemôžu povedať rozhodcovi či hráčom krivé slovo. Ak sa niekto nemiestne správa, môžu ho vykázať zo športoviska. Atmosféra na futbale tam býva priateľskejšia ako na Slovensku,“ hovorí.

V národnom parku Yosemite. Foto: archív tč

Láska z Ekvádora
„Mám pocit, že zo Slovenska som odišiel len včera. Rodina bude stále pri vás, aj kamaráti sú tí istí. Rozdiel je len v tom, že väčšina z nich už má po dve deti,“ usmieva sa Tomáš. V Spojených štátoch amerických našiel tento Trnavčan spriaznenú dušu. S 24-ročnou priateľkou Cristinou Alexandrou, ktorá pochádza z Ekvádora, sú spolu už dva a pol roka. „Spoznali sme sa v Bostone na škole. Graduovala minulý rok, teraz si však našla prácu v New Jersey, a tak máme vzťah na diaľku. Vídame sa raz za dva-tri týždne. Obdivujem ju, že to so mnou zvláda popri mojich všetkých povinnostiach.“ Čo bude, ak skončí školu a vypršia mu študentské víza? „To teraz nevie ešte ani jeden z nás. Neviem, či by si dokázala zvyknúť na Slovensku. Ja si zase neviem predstaviť život v Ekvádore. Ak to je láska na celý život, musíme nájsť kompromis a objaviť krajinu, ktorá by nám vyhovovala obom. Možno Španielsko alebo Anglicko. Cristina je rodinne založená, ťahá ju to domov. Ani ja nechcem byť v USA naveky. Nerobím dlhodobé plány, uvidíme, čo prinesie budúcnosť.“

S priateľkou Crtistinou, mamou Helenou a bratom Marekom navštívil počas ich návštevy v Amerike bejzbalový zápas Bostonu Red Sox. FOTO: archív tč

Hlboko do peňaženky
Tomášovi učaroval Boston. Chýbajú mu slovenské hory, vynahradzuje si to ale cestami za krásami americkej prírody. „Navštívil som aj národné parky ako Grand Canyon, Yosemite, Yellowstone, Bryce Canyon. Jedinečné zážitky! V Bostone relaxujem prechádzkami cez Charles River do susediaceho Cambridge a potúlam sa po Harvard Square. Vo štvrti Downtown Boston sú krásne záhrady, ale i Newbory Street – asi najdrahšia ulica, preslávená vychytenými obchodmi. Tam ale nenakupujem, do peňaženky by som musel načrieť veľmi hlboko,“ dodáva na záver Tomáš Červený.

Kto je Tomáš Červený
Narodil sa 11. septembra 1980. Keď Amerika smúti, on oslavuje. Ako správny Trnavčan futbalovo vyrastal v mládežníckych kategóriách Spartaka. V mužskej kategórii hrával za rezervu. Potom sa zamestnal a pre nedostatok času prestúpil do Suchej nad Parnou. Hrával i futsal za Olympik Trnava a Górnik Trnava. V Amerike nastupuje za bostonskú Salem State University na poste defenzívneho záložníka. Okrem toho trénuje a rozhoduje. Študuje finančníctvo a účtovníctvo.

Víťazný tím Salemskej univerzity. Tomáša hľadajte v hornom rade.  Foto: archív tč

Doma ho víta Elvis
Prostredného z trojice bratov Červených Bystríka hádam netreba predstavovať. Známy trnavský hudobník nedávno vydal svoj tretí album Bublifuk. S priateľkou Michaelou žijú v byte v centre mesta, kde sa im pod nohami motá pes Elvis. „Meno som mu vyberal ja, hoci som nebol nadšený, že budeme mať v byte psa. Teraz sa z toho ale teším, pretože je to jediný člen rodiny, ktorý ma víta, keď prídem v noci z koncertu,“ vraví s úsmevom Bystrík.

Šport chytil všetkých bratov, hudobné nadanie má však len Bystrík. Foto: Ivan Kopčáni

Koncertná šnúra ho často povodí po celom Slovensku, nedávno sa predstavil aj v Trnave. Jednu z piesní špeciálne venoval bratovi Tomášovi, čím ho dojal k slzám. „Skladbu Boston od skupiny Augustana som sa naučil až v deň koncertu. Pieseň sa mi páči, patrí k Tomášovým obľúbeným, zrejme ju budeme hrávať častejšie.“ Z Bystríka srší pohoda a dobrá nálada. „S bratmi si rozumieme, sme traja parťáci. Teší ma, že Tomáš nás došiel pozrieť, no dúfam, že sa vráti opäť až za tri roky, pretože jeho návštevy sú náročné. Najmä na pečeň.“ Mimochodom, aj on v minulosti aktívne športoval. V mládežníckych kategóriách hrával basketbal, stolný tenis a hádzanú. „Spomínam si na jednu úsmevnú príhodu. Hádzanári si dávajú na ruky štepársky vosk, aby lopta lepšie držala. Počas zápasu som musel zrazu nutne ísť na toaletu. Zabudol som však, že mám na rukách vosk. Zistil som to, až keď mi zostal na dlaniach papier. Tréner po mňa poslal posilu, asi si myslel, že som na záchode odpadol. No problém bol inde... Neviem, či to vlastne aj nebol môj posledný zápas,“ zasmial sa Bystrík.

Ako k synovi, nie bratovi
Marek je najmladší z bratskej trojice Červených. „Bratia sa o mňa starali, akoby som bol ich syn. Keď sme boli mladší, zomrel nám otec. S Tomášom aj Bystríkom máme stále veľmi dobrý vzťah,“ vraví Marek, ktorý taktiež športuje. Hrá bejzbal za trnavských Angels.

Rodinka pri Niagarských vodopádoch. Marek je prvý zľava. Foto: archív tč

Patrí mu post nadhadzovača a zadné pole, na konte má aj reprezentačné štarty. „Tento rok sa určite pokúsime získať titul, keďže v uplynulej sezóne nám to nevyšlo. Trénoval nás Američan Vern Hasty, no ukázalo sa, že nie všetko z Ameriky je zlato. Trápili nás i problémy s kádrom. Za posledné obdobie poodchádzalo viacero hráčov do Čiech alebo ukončili kariéru. Chalani z lavičky ich nedokázali úplne nahradiť,“ obzrel sa za uplynulým ročníkom bejzbalovej ligy. Na jar bude mužstvu na ihrisku chýbať, čaká ho operácia kolena. Pomôže však aspoň kadetom, nad ktorými drží trénersku ruku. „V minulosti som šalel za tým, že raz budem hrať bejzbal v Amerike. Teraz však študujem v Trnave na vysokej škole a chcem pomôcť v prvom rade trnavskému klubu. V Amerike by som sa zrejme nepresadil, nadhadzovači tam hádžu obrovskými rýchlosťami. Ani na zadné pole by to z mojej strany po operácii kolena nebolo úplne ideálne,“ dodal.

27. 01. 2011 14:02