Regály zívali prázdnotou
Retro
Trnavský hlas, ktorý vyšiel 16. januára 1991, sa na prvej strane venoval energiám – jadrovej aj tepelnej. V médiách sa objavili správy o kontaminácii rádioaktívnych látok v toku Dudváhu, Váhu i o úniku izotopov do ovzdušia.
Pohľad na poslednú časť budovy Fischerovej zvonolejárne, ktorá sa nachádza v Trnave na Dohnányho ulici. Snímka: F. Neitz
Po týchto informáciách o pohromách zvolali tlačovú konferenciu so zástupcami Slovenského energetického podniku, AE Bohunice, hygieny, rozhlasu, novinárov a televízie SR aj Rakúska.
„Dnes je možnosť vyjadriť sa otvorene, priamo, bez utajovania skutočností. Pre objektívne zhodnotenie urobili kompetentné firmy zo zahraničia expertízy o činnosti inkriminovanej V1.“ Námestník riaditeľa pre jadrovú a radiačnú bezpečnosť Ing. Viliam Ziman informoval, že príslušné miesta budú označované výstražnými tabuľami, že po havárii A1 urobili sondy do hĺbky 30 metrov a kontaminované spodné vody odčerpali. Ďalšou zásadnou vecou bolo rozdeľovanie jódových preparátov ako prevencie v tridsaťkilometrovej zóne od AE, ktoré uviazlo, a tablety boli stále v lekárňach. Na siedmej strane sa ešte k danej téme vrátili niekoľkými vetami: Z dovedna piatich komisií, ktoré posudzovali stav jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, totiž iba rakúska požaduje okamžité odstavenie blokov 1 a 2. Podľa stanoviska rakúskej Spoločnosti pre výskum energie je predseda rakúskej (?) „bohunickej komisie“ iba teoretický fyzik, ktorý je už deväť rokov činný v iných oblastiach výskumu. Preto nemôže vystupovať ako expert na bezpečnosť jadrových reaktorov. Ťažko povedať, či sa novinári i verejnosť naozaj dozvedeli pravdu.
Pomník histórie techniky
„Pri 750. výročí povýšenia Trnavy na slobodné kráľovské mesto (v r. 1988) sa urobilo pomerne veľa pri rekonštrukciách historických budov v centre mesta, najmä v oblasti pešej zóny. Avšak vtedajším otcom mesta akosi uniklo zo zreteľa, že Trnava bola v minulosti mestom kde sa pestovala veda aj technika.“ Doc. Ing. Juraj Potočan, CSc., zo Strojársko-technologickej fakulty SVŠT v Trnave vo svojom príspevku dvíha hlas proti sanácii poslednej časti budovy firmy Bratia Fischer – Giesserei. Lejáreň založili okolo roku 1734 a liali v nej najmä zvony pre kostoly. „My, strážcovia histórie, vedy a techniky im radíme: Zrekonštruujte Ficher Giesserei z ušetrených peňazí, čo ste nemuseli stavať titulné zariadenie pre budovu spojov. Je to asi 500-tisíc korún. Za vzor vám poslúži Bratislava, kde doteraz stojí prvá budova parnej železnice, ktorá mala byť tiež asanovaná.“ Nadšencov pre históriu, ktorí dokážu aj zabezpečiť peniaze na rekonštrukcie, potrebujeme aj dnes ako soľ. Za zmienku stojí, že budova po rekonštrukciách síce neslúži účelu, aký by si predstavoval pán docent, ale stále stojí na svojom mieste.
Štyridsať predchádzajúcich rokov nás naučili. Poslušne stáť v dlhočizných radoch zaslúžiť si akýkoľvek tovar. Pýtame sa pri pohľade na túto fotografiu pred trnavskou drogériou výrobcov: Nezmenilo sa ich myslenie vo vzťahu k zákazníkom? Prečo stále nechajú zívať regále predajní prázdnotou, naďalej odporujú podpultový predaj, stavajú kupujúceho do úlohy prosebníka. Navyše za nehorázne ceny. Snímka: R. Selický
Nepolepšiteľná Trnávka
Kresba muža s plynovou maskou na tvári, s transparentom s nápisom - Trnávka, dokedy ešte?! - dopĺňa príspevok o trnavskom „veľtoku“. „Potrebovali by sme naozaj priestor v novinách, keby sme chceli len stručne vymenovať, kedy a koľko kritických materiálov sa publikovalo o potoku, špinavej stoke Trnávka. Zdá sa, že táto jediná rieka v okresnom meste je už chronicky nevyliečiteľná a nepolepšiteľná!. Poslednou repnou kampaňou sa opäť obohatilo koryto Trnávky o desiatky, stovky ton špinavej hliny. A stále nič. Nič sa nerobí s očistením jediného potôčika v starobylom meste. I napriek všakovakým sľubom a predsavzatiam, ktoré odzneli pred voľbami. Prinesie rok 1991 aspoň náznak obratu k lepšiemu?“ No, nepriniesol. Ani rok 1991, ani pár ďalších. Situáciu vyriešilo iba zrušenie prevádzky cukrovaru. Vyrástla som v paneláku pri cukrovare a smrad Trnávky počas repnej kampane mi teraz po rokoch evokuje v mysli vôňu môjho detstva. :-)
Nakupujúci prosebníci
Nielen v okrese Trnava chýbala obuv. Vedúci centrálnej predajne na Hlavnej ulici v Trnave Veľkosklad s obuvou Partizánske informoval, že pulty sú v podstate prázdne. Dodávku obuvi čakajú 19. januára. Dnes pri neprebernom množstve tovaru si vlastne tak isto nemáme čo kúpiť, pretože kvantita prevyšuje kvalitu. Pred dvadsiatimi rokmi chýbala v regáloch nielen obuv, ale aj hrnce, prášky na pranie, hygienické potreby, mäso. S úsmevom som odchádzala z istého obchodíka v malej obci. Majiteľkou bola pani, ktorá v ňom predávala ešte za čias zúrivého socializmu, a keď ste chceli kúpiť niečo, čo práve nemali v ponuke, jej odpoveď bola vtedy a je aj teraz po dvadsiatich rokoch rovnaká: „Nedodali nám, nedoviezli.“
Energia do komína? Okresná metropola trpí mnohými nelichotivými špecialitami. Patrí medzi ne i spôsob mrhania s vynaloženou energiou v miestach oproti ŽOS a na sídlisku Družba. V prvom prípade syčiaca para, v určitých klimatických podmienkach, vytvárala na vozovke nepreniknuteľnú clonu, ohrozovala cestnú premávku. Tento fakt už dnes neplatí, ako dokumentuje horná fotografia, nad unikajúcou parou sa objavil komín z pozinkovaného plechu. Smeruje paru k oblohe, netvorí hmlu nad cestou, ale svoje poslanie neplní. Na Družbe sa para valí iba cez kryt kanála. Tiež k oblohe. I bez komína. Berie nájomníkom korunky zo stenčenej peňaženky. Pýtame sa: DOKEDY? Snímky: R. Selický
21. 01. 2011 11:12
