Aj v malom meste sa dá hrať špičkový basketbal

- Náš tím má niekoľko cieľov. Nielen vyhrávať, ale hlavne propagovať dobrý basketbal ľuďom v Trnave a lákať na neho. Zároveň aj zaraďovať domácich hráčov do kádra.

- Treba si uvedomiť, že hráme s najlepšími štyrmi klubmi východnej časti. Víťazstvá sa nerodia ľahko a priebeh zápasov nebude jednoznačný asi ani v jednom dueli tejto časti. Vývin zápasov je závislý od množstva faktorov. V náš prospech rozhodla širšia lavička, kvalitná telesná príprava, upokojenie sa v prestávke a zlepšenie obrannej činnosti. Navyše, basketbal je dynamický a rýchly šport. Desaťbodový náskok v ňom nič neznamená. Stačí, ak sa tímu prestane dariť, a všetko môže byť úplne inak.

- Dobrých hráčov nie je nazvyš. Dvadsaťročný pivot Čermák, ktorý meria 204 centimetrov, sa dnes vyvažuje zlatom. Je to študent práva, ktorý odrazu nemal kde hrať a sám sa nám ponúkol. My sme ho prijali veľmi radi. Je to perspektívny hráč a pre nás je jeho prítomnosť v tíme len plusová. Petráš už pred tromi rokmi hrával za Trnavu ako hosťujúci dorastenec. Aj on sa pýtal naspäť do Trnavy. Pokiaľ by sa Pezinok nerozpadol, pravdepodobne by aj tak k nám chodil hosťovať.

- Slovensko poskytuje pre profesionálny šport veľmi malý priestor. Aj extraligové mužstvá majú vo svojich tímoch amatérov. Prvá liga je celá amatérska, všetci sme na tom rovnako. Méta extraligy je tým pádom dosiahnuteľná. Ale len tým, že sa tam mužstvo dostane, ešte neznamená, že by tam reálne uspelo. S postupom súvisí aj posilnenie na finančnom a hráčskom poli. Ale toto pravdepodobne nie je cesta, ktorou by išla Trnava.

- Ja vašu otázku veľmi dobre chápem. Ale nie je to otázka pre mňa. Som tréner, ktorý z každej taktickej porady odchádza s tým, že chce zvíťaziť. To je všetko, čo vám na to môžem povedať.

- Zmenilo sa veľmi veľa. V minulej sezóne nás na zápasy chodilo šesť alebo sedem, a to z objektívnych príčin. Zranenia, osobné problémy, pracovné povinnosti, to všetko sa podpísalo pod výkony. Hráči fyzicky na zápasoch odchádzali. Na postup do nadstavbovej časti nám napriek tomu chýbalo len jedno víťazstvo. Ani hosťujúci hráči z Nitry neodvádzali výkony, aké sa očakávali. V minulej sezóne to bolo iné družstvo. Na začiatku novej nás posilnili Ilavský, Michalík a Lešický. Prišli traja Trnavčania. A tak sa dala postaviť kostra mužstva. Všetci títo hráči javili eminentný záujem nielen o zápasy, ale aj o tréningový proces. Začalo sa ich na tréningoch schádzať dvanásť aj viac. S takým širokým kádrom sa už dá pracovať. Mohli sme pristúpiť aj k individuálnym tréningom, kde sa cibrí doskočnosť, čiže dynamika dolných končatín.

- Samozrejme, dvojica hráčov Ondrej Václav a Viktor Rusov už s nami pravidelne trénuje. Obaja dostali už aj príležitosť predstaviť sa v zápasoch. V kádri mužov sme už urobili generačnú výmenu. Odišli Došek, Tomáš Orešanský, Kuznecov a Suchoň. Postupne sa z juniorky budú pridávať do tímu ďalší hráči. Ja vidím veľkú perspektívu v hráčoch z mládežníckych tímov Slávie.

- Nie, neposunul. V rokoch 1994 – 1995 som pôsobil v reprezentácii žien, a vtedy sme obsadili na majstrovstvách Európy tretie a štvrté miesto. Dnes máme problém dostať sa do európskej skupiny. Muži sa nevedia vyhrabať z C skupiny. Tým som povedal asi všetko. Pokiaľ máte finančné prostriedky, môžete aj v malom meste vytvoriť špičkové družstvo, ktoré vyhrá slovenskú ligu. Špička je u nás veľmi úzka. S takýmto družstvom sa dá dostať na európsku scénu. Otázne je, s akými výsledkami v nej bude pôsobiť, pretože ženský basketbal je len na periférii diváckeho záujmu. U mužov je to komplikovanejšie aj pre iný mediálny a divácky záujem.

- Po dvadsiatich rokoch som sa rozhodol, že skončím s túlavým trénerským životom. Profesionálny trénerský chlebíček som zavesil na klinec a vrátil som sa do školy v Myjave, kde aj žijem. Kedysi som s Myjavou postúpil do ženskej extraligy, a keď som sa vrátil, nebolo v meste ani jedno družstvo. Začal som teda budovať basketbal v meste úplne od nuly. Bol som veľmi unavený a vyčerpaný z kočovného života, z turnajov a zápasov v zahraničí. Trnava nie je od Myjavy veľmi vzdialená, aj preto som ponuku Slávie prijal. Keď človek miluje svoju prácu, dokáže si nájsť čas. Večerné hodiny na tréningy v Trnave mi vyhovujú. Potreboval som si oddýchnuť od celkovej atmosféry slovenského vrcholového basketbalu. V Trnave sme sa s majiteľom klubu dohodli ústne a naša dohoda bez problémov platí.

- Toto sú veci, ktoré sú skôr psychologické. To, čo sa hovorí na lavičke a v šatni, by sa nemalo dostať na verejnosť. Je to čisto záležitosť vo vnútri tímu. V každom prípade ak hrajú chlapci dobre, snažím sa ich motivovať, aby hrali ešte lepšie. Snažím sa na nich pôsobiť pozitívne. Hovorím im, čo majú ešte urobiť do budúcna. Reagujeme aj na slabiny súpera.

- Všetko bude závisieť od rodičov, či budú svoje deti vodiť na basketbal, či budú sami chodiť na zápasy. V súčasnosti je veľmi široká škála možností, akému športu sa venovať. Okrem toho sú tu ďalšie kultúrne či spoločenské podujatia, ktoré nám konkurujú. Preto som bol posledne veľmi milo prekvapený, keď som zbadal, že si ľudia v našej hale už nemali kde sadnúť.

Narodil sa 28.6.1952 v Piešťanoch, žije na Myjave. Je ženatý, má dve deti (24 a 35). Vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského so špecializáciou na basketbal. V minulosti trénoval mládežnícke tímy Myjavy, ženy Myjavy, Slovana Bratislava, Istrobanky Bratislava a Popradu. Mužov Handlovej, Interu Bratislava, Pezinka a Komárna. V rokoch 1994 – 1995 pôsobil v slovenskej ženskej reprezentácii. Bol hlavným trénerom ženskej reprezentácie do 20 rokov.