Ako zvon na dóme zostarol
Na ulici
Na ceste po stopách stredovekých vyberačov daní sa naša skupinka milovníkov histórie dostala na najposvätnejšie miesto Trnavy. O chráme na najvyššom mieste bývalej osady pri Tŕňovom potoku nám zanietene vykladal mladý mních.
Medzi najväčšie udalosti v Trnave v roku 2008 patrilo sňatie a odvoz dvoch zvonov (mimo malého umieráčika z fary) Kostola sv. Mikuláša do opravy, no najmä ich slávnostný návrat z Holandska. Foto: Laco Šebák
„Presné miesto a výzor predchodcov dnešného Dómu sv. Mikuláša, teraz už baziliky, nepoznáme,“ pokračoval v téme z predchádzajúcich stretnutí fráter Georgius. „Do začiatku 9. storočia
tu zrejme rástol posvätný dubový háj. Perúnovi určený kolový prístrešok s večným ohňom vystriedala kresťanská kamenná okrúhla stavba. Nie je vylúčené, že ide o nedávno objavenú rotundu s kostnicou hneď za kostolom, zatiaľ opatrne datovanú do 11. storočia. Alebo stála prvá kresťanská svätyňa Trnavčanov na mieste zaniknutej Kaplnky sv. Juraja, kde je dnes rozšírená sakristia? Alebo sa stopy po nej stratili pred pol tisícročím pri budovaní kostolíka sv. Michala? Ten dal postaviť mestský kapitán a tridsiatnik Pavol Holý pre slovenskú časť obyvateľstva. Dnes sú jeho základy skryté pod chodníkom smerom na sídlisko Družba za hradbami, iba odnedávna vidno, ako časť z nich zabieha do spomínanej rotundy. Dvojročná práca archeológov Trnavskej univerzity je teraz zastrešená a uzamknutá, ale vybavím vám návštevu.“
Ako zrná v klase
Františkán sa odmlčal a zahľadel sa na strop baziliky. „Tento rok uplynie rovných 800 rokov najstaršej dochovanej písomnej zmienky o predchodcovi tohto chrámu. Nepoznáme jeho vzhľad. Predpokladá sa, že románska stavba, zrejme poškodená požiarom a už nevyhovujúca ani kapacitne, stála na tomto istom mieste. Na južnej strane kostola bola v nedávnej minulosti odkrytá časť skoro meter hrubého múru. Tehly boli ukladané šikmo ako zrná v klase, spôsobom známym už v starom Ríme. Možno ide o pozostatok obvodovej steny, možno iba o ochranný múr. Už predchodca tohto kostola, ako sa dozvedáme v listinách z roku 1211, bol zasvätený v nemecky hovoriacich krajinách obľúbenému patrónovi obchodníkov biskupovi Mikulášovi. Nemci z oblasti dnešnej Viedne sa u nás na križovatke dvoch dávnych vojenských a kupeckých ciest usádzali za vlády Bela IV. už pred mongolským vpádom a čoskoro tvorili väčšiu časť obyvateľstva. Svoj kostol si postavili v blízkosti skromnejšej slovenskej svätyne. Po nedávnych prieskumoch muriva dómu a odstránení zvlhnutých omietok prišli pamiatkari k názoru, že najstaršou časťou je spodná časť severnej veže.“
Bomba od Manouška
Bez spojenia s fasádou kostola, ktorý sa rozhodli postupne prestavať, ju s vchodom do ulice postavili ako zvonicu. Došlo k tomu oveľa skôr, ako sú tradované 80. roky 14. storočia, možno ešte pred veľkým požiarom mesta. „Tento predpoklad potvrdzuje starobylosť jedného z troch súčasných zvonov,“ pokračoval Georgius, „neskôr umiestnených do južnej veže. Trnavčania majú iste ešte čerstvé spomienky na opravu dvoch tunajších zvonov v ďalekom Holandsku a ich veľkolepý návrat spojený s ich znovuvysvätením. Šlo o zvon sv. Barbora, ktorý bol podľa asi stoštyridsať rokov starých záznamov vizitátora Alexandra Rudnaya vyrobený v roku 1569 a neskôr znovupreliaty, a o zvon sv. Štefan. Ten nie je datovaný. Doteraz sa odhadovalo, že bol odliaty tiež v 16. storočí. Teraz vám však prečítam časť e-mailu, ktorý mi po návrate zvonov poslal realizátor opravy Petr Rudolf Manoušek.“ Fráter Georgius spod svojho hnedého habitu znovu vytiahol prehliadač obrázkov.
Prekvapenie v liste
Po chvíľke hľadania v prehliadači začal fráter čítať: „Pokud se stáří zvonu Štefan týká: Štefan byl prokazatelně odlit v první polovině 14. století!
V Národním muzeu zvonoher v holandském Astenu jsme našli zvon, který je téměř Štefanovým dvojníkem a byl odlit v roce 1318! Shodu prokázalo i studium obou zvonových profilů, stejně jako použitá technologie...“ Nadšene sme zajasali. „Bolo vylúčené,“ pokračoval mních, „aby zvonolejársky majster zo 14. storočia ulial nejaký ten zvon do foroty a zháňal zákazníkov. Postup bol opačný. Pracoval na objednávku a na mieste objednávky. Zvonolejárski majstri obyčajne prechodili celé kraje. Z tohto obdobia poznáme napríklad Nemca Konráda Gaala, ktorý prišiel do Uhorska ponúknuť svoje umenie. Ľudovít z Anjou ho za jeho jedinečnú prácu vo Visegráde v roku 1357 odmenil šľachtickým titulom. Gaal aj s dvoma bratmi sa potom usadil na Spiši. Tak čo, ideme sa na nie už štyristopäťdesiatročný, ale takmer sedemstoročný zvon pozrieť zblízka? Máte vatu do uší alebo idem dať vypnúť zvonkohru?“ usmial sa Georgius. Či sme sa skutočne vydriapali až na vrchol južnej veže, o tom nabudúce.
LACO ŠEBÁK
26. 01. 2011 20:58
