Smola, bastardy nemajú, len psov!

Reportáže

Pri železničnom priecestí na Suchovskej sa ozýva štekot. Nie všetci vedia, že oplotený pozemok hneď za kaplnkou ukrýva psí útulok. Hoci funguje už šesť rokov. Keď vstúpime dovnútra, štekot zosilnie tak, že nepočuť vlastného slova.

Šteňatá sa dosýta vybláznia na starých matracoch. Foto: Michal Hlavatovič

Takmer deväťdesiat štvornohých miláčikov pokope urobí svoje. Najmä keď príde niekto cudzí, dožadujú sa pozornosti. O chvíľu si na nás však zvyknú a štekot ustane. „V tejto časti je umiestnená väčšina psíkov. Tam za plotom je karanténa, v nej sú zvieratá po očkovaní, sterilizácií alebo tie, čo majú nejakú chorobu, sú po úraze, a podobne,“ ukazuje nám zamestnanec útulku Ján Moravčík.

Vôdzky čakajú na príchod mladých, ktorí pravidelne vončia chlpáčov. Foto: Michal Hlavatovič

Všetci obyvatelia útulku sú zatvorení za pletivom kotercov, väčšinou po dvoch. Len niekoľko problematických prípadov je osamote. Dva chlpáče voľne pobehujú vonku. „Konrád, Danka! Poďte už naspäť,“ zvoláva Ján Moravčík tie, čo už sa prevetrali. Teraz sú na rade ďalšie dva. Všetky naraz vonku byť nemôžu, lebo by sa mohli pobiť. Na rad sa dostane každý, hoci len na desať minút. Pri takom počte sa to inak zvládnuť nedá. Jedinou šancou dostať sa von na dlhšie je pre psíkov venčenie mimo útulku. „Chodievajú sem najmä mladí ľudia. My im dáme vôdzku, oni sa so psom prejdú po okolí a vrátia ho naspäť.“

Konrádovi sa nazad do koterca nechce. Keď však zistí, že za odmenu dostane sladkú piškótu, zmení názor. Chvíľu, kedy psi behajú po vonku a koterce sú prázdne, využíva personál na upratovanie.

Tomu sa hovorí psí pohľad! Kto si ho adoptuje? Foto: Michal Hlavatovič

Plné ruky práce

V noci sú psíci samy, no v útulku majú bezpečnostný systém, ktorý spustí alarm, ak by sa sem niekto chcel vlámať. Zamestnanci prichádzajú ráno o ôsmej, aby začali každodenný rituál. Odchádzajú až vo večerných hodinách. „Väčšinu z našej práce zaberie neustále upratovanie a čistenie kotercov. Treba vyčistiť piliny, do ktorých vykonávajú potrebu, vymeniť noviny, usušiť alebo vymeniť koberce za čisté. Psíci majú v búdach v zime deky, aj tie treba nahradiť čistými, podľa potreby. „Deky stále dookola perieme. Niekedy mi to príde ako zbytočná robota. Upracem, otočím sa a o chvíľu to vyzerá takisto,“ smeje sa Ján Moravčík. Práca ho však baví a na svojich zverencov nedá dopustiť. Najviac ho vedia vytočiť ľudia, ktorí berú psov len ako nejakú vec, určenú na stráženie. „Minule prišli jedni s tým, že chcú nejakého bastarda. Povedal som im, že tu nemáme žiadne bastardy. Len psov,“ odvetí.

Chlpáči jedia raz za deň, okolo obeda. Šteniatka musia mať aj večeru. Najčastejšie dostávajú varenú stravu – mäso zmiešané s cestovinami alebo ryžou. Dávajú im aj granuly, stále tú istú značku. „Nie je dobré meniť ju, lebo potom majú všelijaké tráviace problémy. Kupujeme im tie stredne drahé. Lacné v sebe obsahujú múčky. Nerobí im to dobre.“ Večer si psíci pomaškrtia už len na piškótach alebo pečive. „Ak nám ľudia chcú pomôcť a niečo doniesť, najviac sa zavďačia ryžou, cestovinami, piškótami. Mäso a kosti radšej nie, závideli by si. Preto varíme pre všetkých rovnako. Stále potrebujeme aj staré noviny, hrnce, a najmä matrace a koberce. Teraz ich je akútny nedostatok. S kolegami už obchádzame aj zberné suroviny, či niečo nemajú, ale často ani tam nič nenájdeme.“

Najhoršie v útulku znášajú zimu. Vodovod zvykne zamrznúť, vodu potom musia zamestnanci prinášať z domu. Areál má len málo vnútorných priestorov, a tie sú využité naplno. Vo vnútri sú všetky šteniatka a hladkosrstí psi, ktorí zle znášajú chlad. Ak treba, menších alebo citlivejších psíkov si zamestnanci a brigádnici brávajú domov. Ani teplá zima nie je dobrá. Vtedy zase prší a všade je plno blata. Všetci sa už tešia na jar.

Ingrid Nováková pracuje v útulku popri svojom stálom zamestnaní. Trávi tu každú voľnú chvíľu. Foto: Michal Hlavatovič

Príbehy a osudy

Psi sú ako ľudia, každý má inú povahu. Jedni sú veľmi živí a nevedia, čo so sebou - neustále skáču, štekajú a len by sa hrali. Sučka Vasca má v koterci staré kreslo, roztrhané na franforce. „Bolo to normálne kreslo, toto s ním spravila za dva dni.“ V inom koterci sa dve feny krčia v kúte, a keď sa k nim priblížim, vystrašene na mňa pozrú. Zrejme nemali ľahký osud. „Starala sa o ne jedna stará pani. Keď zomrela, ostali samy, našli sme ich na betóne. Nepoznali iných ľudí, len ju. Sú tu týždeň a stále sú vystrašené, ale už je to o čosi lepšie,“ približuje Ingrid Nováková, štatutárna zástupkyňa občianskeho združenia, ktoré útulok prevádzkuje.

Medzi psíkmi v karanténe je aj malý bradáč Silvester. Meno dostal podľa dňa, keď prišiel do útulku. „Našli ho na Silvestra s postrelenou labkou. Ktovie, ako sa mu to stalo.“ Iný pes, kríženec vlčiaka, je veľmi tichý, ale prítulný. Práve má vychádzku. Prichádza ku mne a dožaduje sa hladkania. „Pozor, aby ste sa mu nedotkli chvosta, má ho zlomený a je naň veľmi citlivý. Zrazilo ho auto,“ upozorňujú ma. Zatiaľ sa nevolá nijako, lebo ešte nie je zaočkovaný. „Mená im vymýšľam väčšinou ja, vtedy, keď vypĺňam očkovacie preukazy. Niekedy mi veru dochádza fantázia, toľko sa ich tu vystriedalo. Takže sa aj opakujú, ale keď sme tu mali nejakú výraznú osobnosť, ktorá nám utkvela v pamäti, toto meno už znova nedáme,“ hovorí Ingrid Nováková.

Príbeh prišelcov zamestnanci väčšinou nepoznajú, môžu ho len hádať. Psíkov najčastejšie prinesú policajti a občas aj ľudia, ktorí tvrdia, že ich niekde našli. Horšie je, keď do útulku privedie psa jeho vlastný pán so slovami, že sa oňho už nemôže starať. „Opustiť psíka je trestné, ale dať ho do útulku musí byť posledná možnosť. Najskôr treba skúsiť rodinu, známych, inzeráty...“ radí Ingrid Nováková.

Aj nedostatok takej zdanlivo banálnej komodity – starých kobercov, robí zamestnancom vrásky na čele. Tie, ktoré sú mokré vysušia a použijú znova. Foto: Michal Hlavatovič

Nový domov

Väčšina adopcií je do zahraničia. „Keby sme nespolupracovali so zahraničnou agentúrou, bolo by to s nami veľmi zlé. Na Slovensko sa adoptuje najviac päť psíkov mesačne,“ posťažuje sa. Záujem by aj bol, no adopcia má význam len vtedy, keď sa pes dostane do lepších podmienok ako má v útulku. A to, žiaľ, nie je pravidlom.

Krásneho huskyho do útulku priniesli policajti. „Hneď sme ho dali na adopciu, ale na druhý deň ho vrátili. Vraj zabil susede tri prepelice. Pritom s každým záujemcom o adopciu máme pohovor, pri ktorom sa ho pýtame na to, či je dobre pripravený, informovaný, či vie, čo môže od daného plemena čakať, a podobne. Ale už má ďalších záujemcov, tentoraz si to ustrážime.“
Podľa čoho si ľudia vyberajú psíkov? „Najčastejšie podľa vzhľadu. To však nie je správne, lebo pes potom nemusí človeku sedieť povahovo. Niektorí sú tu aj päť rokov, iní sa neohrejú ani dva dni. Stáva sa, že adoptujeme psíka, a on novým majiteľom utečie. Ráno ho nájdeme čakať pri bráne.“ Hoci zvieratiek je v útulku veľa a roboty okolo nich ešte viac, vládne tu veselá atmosféra. Psi rozhodne nevyzerajú, že trpia, alebo že sa tu majú zle. Necítia sa byť bezdomovcami.
No svojho pána, ktorému by bol najlepším priateľom, si zaslúži každý z nich. Starostlivosť by mu vynahradil svojou láskou a oddanosťou tak, ako to vie len pes.

Kríženec jazvečíka Askan musí chvíľu vydržať s plastovým golierom na krku. Je totiž po kastrácii. Foto: Michal Hlavatovič

06. 02. 2011 10:52