F. Šulc st.: Heister mal byť generálny manažér, nie tréner

Hádzaná

Hádzanej zasvätil celý život. Ako hráč bol skvelou spojkou, ako tréner nekompromisným a úspešným maximalistom. František Šulc starší si servítku pred ústa neberie a o problémoch slovenského športu hovorí na rovinu.

František Šulc si servítku pred ústa neberie. Foto: Ján Král

V analýze šampionátu, ktorú ste poskytli pre náš týždenník (str. 39) kritizujete niektoré taktické ťahy reprezentačného trénera Heistera. Mal by po šampionáte zložiť funkciu?
- Nejde o to, či by mal. Nikdy sa do tej funkcie dostať nemal. Mal sa stať generálnym manažérom Slovenského zväzu hádzanej a financovať reprezentáciu. Veľmi si vážim, koľko peňazí do tohto športu vložil. Ale je hanba vedenia slovenskej hádzanej, že za takúto cenu obetovali výkonnosť a kvalitu hráčov. Vravíme, že Heister je náš najúspešnejší tréner. Jeho dielo však je len to, že vložil peniaze. Všetko ostatné dosiahla skupina hráčov, ktorá držala spolu. Keď niekto zaškrípal, narovnali ho a ťahajú spolu. Po odbornej stránke Heister družstvu ublížil. Mal si zobrať k sebe trénera a sedieť s ním na lavičke. Nie je jednoduché naprogramovať a viesť športovú prípravu. Reprezentácia sa pripravovala podľa šablóny. Ako sme trénovali? Odpoveď sme videli na ihrisku. Nacvičovali sme vôbec presilové hry?
Na poste prezidenta zväzu nastali nedávno zmeny. Môže v osobe Jaroslava Holešu prísť posun k lepšiemu?
- Tiež čakám na odpoveď. Samozrejme, Pavol Derfényi tam nepatrí, mal skončiť dávno, pochovával hádzanú už osem rokov. Svoj druhý prezidentský mandát vyriešil cez Heistera. A že sa reprezentačnému družstvu darilo? Pravda, ale treba si uvedomiť prečo. Máme šťastie, že vyrástla kvalitná generácia hráčov, ktorá dozrela v zahraničí. Holeša je dobrý chlap, no uplietol na seba bič. Má teraz na všetkých frontoch ohromné úlohy. Neviem si predstaviť, ako ich zvládne. Určujúce sú peniaze.
Čo by sa malo zmeniť na Slovenskom zväze hádzanej (SZH)?
- Je hrubou chybou SZH, keď nepodporujeme rozvoj domácej súťaže. Tak ako nadávam, že sa športu nevenuje štát, VUC-ky a mestá, tak nadávam i na SZH, že sa nepostará, aby súťaž prebehla regulárne. Nie je mysliteľné, aby sa Trnava odhlásila tesne pred záverom súťaže. SZH musí vyprodukovať toľko peňazí, aby dotoval kluby na ich činnosť. Pravidlá musia byť pre účastníkov najvyššej súťaže lákavé i zaväzujúce. Ak by napríklad Trnava dostala dotáciu od zväzu, povedzme 15-tisíc eur, musia sa funkcionári klubu správať tak, aby zabezpečili chod športu v meste.
Ako vidíte perspektívu slovenskej hádzanej?
- Veľmi čierne. Na Slovensku sa nevychovávajú nástupníci súčasníkov, drvivá väčšina trénerov na Slovensku nevedie hráčov tak, ako by bolo treba. Naopak, stavajú sa do pozície hluchých a slepých. Či už voči funkcionárom alebo hráčom. Netrénuje sa v objemoch, v akých by sa malo.
Načrtli ste nespokojnosť s prístupom štátnej správy a samosprávy.
- Štát, vyššie územné celky aj mestá sa o šport zaujímajú minimálne. Mládežnícku základňu na Slovensku sme úplne stratili. Máme málo hráčov, nevytvárame im kvalitné podmienky, a preto sa bojím, že tí, ktorí budú odchádzať do zahraničia, sa už nedostanú do špičkových mužstiev. Budú sa len snažiť, aby získali lepší plat, ako sme schopní poskytnúť im na Slovensku. Slovensko leží v strede Európy. Kamkoľvek sa však obzriete, hráči dostávajú niekoľkonásobne vyššie platy ako v našej krajine. Nezáleží, či ide o Maďarov, Čechov alebo Rakúšanov.
Trnavská hádzaná krachla. Čo by ju zachránilo?
- Hádzaná má v Trnave silné korene, za mojej hráčskej éry sme mávali nabité hľadiská. Mesto s klubom by mali hľadať spoločnú reč o financovaní. Radnica by napríklad mohla platiť tretinu rozpočtu a zvyšok by museli zohnať funkcionári. A pokojne môžu byť prostriedky od samosprávy účelovo viazané. Napríklad na energie, halu, výchovu mládeže. Keby sa ešte k tomuto adekvátne postavil zväz hádzanej, potom by už funkcionárom zostala iba úloha, aby zohnali prostriedky na odmeňovanie hráčov.
V Trnave ste pôsobili ako hráč i tréner. Na čo radšej spomínate?
- Na hráčsku etapu. V rámci Československa sme hýbali kameňmi a napĺňali halu do posledného miesta. Takmer všetky moje hráčske roky v Trnave boli úspešné. Najradšej spomínam na obdobie, keď mužstvo trénoval Ernest Gubrický. Bol to tréner demokrat, čo som mu neskôr vyčítal. Nechal sa od nás ukecať, aby sa napríklad trénovalo menej. Jeho zásluhou sa však mužstvo vhodne doplnilo, tvorilo dobrú partiu, občas sme si mohli dovoliť aj zájsť na pivo. Je to výborný človek. Práve on vytvoril môj vzťah k trénerstvu.
Trnavu ste trénovali dvakrát. Prvýkrát ste položili základy neskoršieho majstrovského tímu.
- Od hráčov som vždy veľa vyžadoval. Som mimoriadne zložitý a náročný človek. Na seba i svoje okolie. V tom čase sme postupne doplňovali káder, dostali sme sa do medzinárodnej súťaže. Hráči dostávali zabrať. Počas prípravy mi však spravili vzburu, funkcionári im to zožrali a vyhodili ma. Pravdou ale je, že po mojej dvojročnej koncepčnej práci bolo mužstvo také kvalitné, že môj nástupca Marián Hirner s tímom získal titul. Historicky prvý slovenský.
Škrie vás táto epizóda aj s odstupom času?
- Všetko časom prebolelo. Neskôr aj novinári písali, že na titule nesiem zásluhy. Vyjadrili sa v tom zmysle i niektorí hráči. Peter Dávid ako jeden z dôležitých hráčov vtedajšieho mužstva sa mi odvtedy pravidelne ospravedlňuje, keď sa stretneme.
Momentálne netrénujete, neláka vás to späť do akcie?
- Nedávno ma oslovili s prosbou o pomoc z Topoľčian. Najprv som bol naklonený poskytnúť im skúsenosti, no veci sa napokon vyvinuli takým smerom, že som povedal nie. Zmieril som sa s tým, že už som na predčasnom dôchodku. Servítku si však pred ústa neberiem. Hádzaná bola, je a bude mojím životom. Mrzí ma, že ide dole vodou. Tak to je ale vo všetkých športoch. Hlavnú vinu na tom nesie štát.
V akom zmysle?
- Je jedno, ktorá vláda bola pri moci. K športu sa všetky zachovali macošsky a nevytvorili systém, ktorý by fungoval a prospieval národnej hrdosti Slovenska i zdravému rastu nastupujúcich generácií. Nemáme zlato ani ropu. Disponujeme však kvalitným ľudským materiálom. Absolútne sa mu ale nevenujeme. Pred dvadsiatimi rokmi sme sa zbláznili do informačných technológií. Dnes všetky malé deti ovládajú počítače, lenže iba sedia. A na školách? Telocvične nám padajú na hlavu, neraz chýbajú základné pomôcky pre športové hry a stále rastie percento detí oslobodených od telesnej výchovy. Nezaplatíme pedagógov, aby sa venovali mimoškolským aktivitám. Absurdné a smiešne! Uznávam, že samosprávy majú aj iné výdavky. Lenže keď na šport zostane malá hromádka financií, potom sa nečudujeme, že máme nezdravú populáciu.
Váš syn František Šulc mladší patrí k oporám reprezentácie a maďarského Szegedu. Ako ho vnímate ako hráča?
- Už ako dieťa sa hral na hádzanára, v detskej izbe sme mali omlátené steny, ako do nich hádzal loptu. Trochu má nevýhodu, pretože on je strednou spojkou, nie klasickou streleckou. Nemá na to centimetre. Na slovenskú úroveň jeho výška stačí, no z hľadiska medzinárodnej hádzanej mu chýba sedem - osem centimetrov. Postupne sa však veľmi dobre vypracoval, dostal sa do Nemecka a do reprezentácie. Všade ho už brali ako strelca. Nikto v ňom nechcel vidieť, že by sa hodil viac na post strednej spojky. Treba však povedať, že má najlepšie zvládnutú techniku streľby na Slovensku, k čomu sa dopracoval poctivým tréningom. Vie zakončovať z výskoku, úklonu, ovláda aj podstrel.
Ako fungoval vzťah tréner – hráč, keď ste viedli syna?
- Keď som Fera viedol, pozeralo sa na neho ako na trénerovho syna. Keďže je veľmi inteligentný, nikdy sa nesnažil v sebe pestovať vodcovské schopnosti. Ide o sangvinika, ohromne kamarátsky typ, nepokazí žiadnu zábavu. Nechá sa však viesť, nie je z tých, čo by si otvoril ústa. V lete mal pocit, že stratil Heisterovu dôveru, keď ten začal v reprezentácii presadzovať Szücsa. Je to síce perspektívny hráč, ale jeho výkonnosť ešte nie je pre reprezentáciu dostatočná. Raz bude dobrou spojkou, ešte však jeho čas nenastal. Fero bol ticho, hoci niesol v sebe pocit krivdy. Veril si, že na MS podá dobrý výkon. Lenže psychika zohráva u hráča veľkú úlohu. Proti Poľsku hral zodpovedne, proti Švédom však vyhorel a padlo to na neho ako deka. Obávam sa trochu, akú stopu na ňom zanechajú MS. Za svoju športovú kariéru sa však hanbiť nemusí. Stále napredoval, hral v čoraz kvalitnejších mužstvách. Z bundesligového Düsseldorfu mohol odísť do kvalitnejších klubov, ale volil Szeged, aby si zahral Ligu majstrov. A tam sa mu darí.
 

 
Kto je František Šulc
Narodil sa 8. júna 1950 v Choteboři. S hráčskou kariérou začínal v Karvinej, osem rokov strávil v Trnave, kde sa mu narodili deti Daniela a František. Trénerskú dráhu odštartoval v Topoľčanoch, kde dodnes aj žije. Pôsobil v mnohých kluboch, Trnavu viedol dvakrát. Pod patronátom mal i tri reprezentácie – Československú, slovenskú a výber Spojených arabských emirátov. Pred dvoma rokmi sedel na lavičke Nových Zámkov, odvtedy je, ako sám hovorí, na predčasnom dôchodku.

Spoznávate ich? Fotka z hráčskej kariéry. Zľava František Šulc, tréner Ivan Hargaš, Marián Hirner a Milan Brestovanský. Foto: archív Jaroslava Lieskovského

Šulcova analýza neúspechu reprezentácie
Skončili sme na sedemnástej priečke. Bohužiaľ, umiestnenie zodpovedá úrovni a kvalite slovenskej hádzanej. Za štyri roky, čo Zoltán Heister pracuje s družstvom, sa mančaft neposunul ani o milimeter po hernej stránke. Pred niekoľkými rokmi sme mali šťastie, že hráči, z ktorých sú dnes reprezentanti, začali hrať v kvalitných zahraničných družstvách. Dali sa dokopy, vytvorili výborný kolektív, držali spolu roky. Vďaka tomu sa slovenská hádzaná dostala medzi najúspešnejšie kolektívy na Slovensku.
Hráči však postupne starnú. Navyše, svet ich po dobrých výsledkoch na šampionáte v Chorvátsku začal brať vážne. Káder sme doplnili len o mladíkov, ktorí ešte potrebujú dozrieť, nie o skúsených borcov. Kostra tímu zostala takmer nezmenená. Na MS sa však nedá hrať so šiestimi - siedmimi hráčmi a s jedným (zlým) obranným systémom. Takisto sa nedá hrať protiútok iba s jedným alebo dvoma hráčmi ako pred tridsiatimi rokmi. Zmena pravidiel umožnila dynamickejšiu hru. V útoku používame šablóny, aké pozná celý svet. V skupine sme mali tri družstvá, ktoré uplatňujú priestorové progresívne obrany. Nájsť recept na ich prekonanie si vyžaduje špeciálnu prípravu a čas, ktorého má každé reprezentačné mužstvo minimum. Keď je však mančaft pohromade už štyri roky, mali sme to mať už dávno zvládnuté. Práve toto Heisterovi veľmi vyčítam. Preto tvrdím, že to nie je tréner. Na šampionáte sme sklamali predovšetkým hrou, nie výsledkami.
Ďalšou podstatnou podmienkou výkonu tímu je koučing. Každý tréner si uvedomuje, aká ohromná záťaž na mužstve leží, keď nastupuje na zápas svetového šampionátu. Psychická i fyzická. Otázka stojí, či pri nízkom počte skúsených hráčov zvoliť variant, že nechám opory oddychovať priebežne počas hry, v určitom časovom úseku, alebo iným spôsobom. Až na ľavé krídlo, kde hrá Antl a Martin Stráňovský, nemáme adekvátne zdvojené posty. Heister urobil hrubú chybu, keď nestriedal v obrane a útoku. Zápasy sa hrajú v rýchlom slede za sebou, pre organizmus je to neúnosné. Hráč si musí odpočinúť. Ešte som nevidel mužstvo, ktoré by nemenilo minimálne jedného, ak nie viacerých hráčov v defenzívnej a ofenzívnej činnosti. Tréneri sa snažia takto ušetriť fyzické sily.
Napríklad Daniel Valo je ťažký hráč, s ktorým treba riešiť situáciu ohľadom fyzických síl veľmi citlivo. Núka sa príležitosť, že keď hrá blízko lavičky, chodil by len do útoku, kde je nenahraditeľný. Tým pádom si rozloží sily na zápas lepšie. S Poliakmi sme hrali vyrovnane, potom sme však vystriedali množstvo neskúsených hráčov z lavičky naraz a danú pasáž hry sme prehrali 5:0, čo rozhodlo o výsledku.
Ako veľmi zbytočné som vnímal vyhlásenia pred MS o tom, kam sa až chceme dostať. Šampionát sa pre nás mal začať až po zápasoch s favorizovanými Poliakmi a Švédmi. I preto mohol tréner zápas so Švédskom vypustiť, aby si základný káder oddýchol a pripravil sa po fyzickej stránke. Podobný krok si treba vopred s hráčmi vykonzultovať. Mužstvo prišlo ako kolektív za určitými cieľmi. A tie bolo treba napĺňať od tretieho stretnutia s Argentínou. To sa nestalo, družstvo sa dostalo do kolien a hralo horšie ako v Chorvátsku.

10. 02. 2011 00:06