Psí záprah je taký rýchly, ako jeho najpomalší člen

Reportáže

Rodinou mašéra Antona Mikloviča (38) z Brestovian je popri manželke Petronele aj dvanásť sibírskych huskyov. Uprostred januára sme všetkých štrnástich našli oddychovať doma, hoci za normálnych okolností by niekde v teréne trénovali alebo vozili turistov.

V akcii. Anton Miklovič a jeho miláčikovia, ktorých odchoval sám. Foto: Ján Miškovič

„Tento rok je biedny. Zima sa začala dobre, ale tesne pred sezónou sa roztopil sneh. Navyše som pri tréningu v Alpách utrpel úraz, takže teraz maródujem,“ posťažuje sa Anton Miklovič. „Keď nie je sneh, trénujeme na trojkolkách a štvorkolkách, psov do nich zapriahneme ako do saní. Minulý rok sme dokonca robili preteky na suchu, ale nemalo to veľkú odozvu. Nie je to ono. Je to nebezpečnejšie, divácky menej atraktívne a ani psom to neprospieva – na asfalte si môžu zodrať laby,“ vymenúva. On i jeho miláčikovia dúfajú, že Perinbaba ešte nemala posledné slovo.

Psi poslúchajú aj manželku Petronelu, ale len vtedy, keď sa im zachce. Foto: mh

Zberateľ kovov
Tohtoročná sezóna sa zďaleka nekončí. „Chystáme sa na majstrovstvá Európy, ktoré majú byť na konci marca v Taliansku, no pravdepodobne sa presunú do Rakúska.“ Dvojnásobný majster Európy v psích záprahoch – mushingu – na dlhé a stredné trate sa chystá tento rok obhájiť titul. Zlato si naposledy vybojoval v roku 2009. „Minulý rok som nemohol súťažiť, lebo sám som majstrovstvá usporadúval tu na Slovensku v Oravskej Lesnej. No dúfam, že tento rok uspejeme. Psi sú v dobrej forme.“
Prvú medailu získal v roku 2002, ďalšie pribúdali takmer každý rok. Dohromady má na konte dve zlaté, dve strieborné a tri bronzové medaily z majstrovstiev Európy a množstvo ďalších ocenení z menších pretekov. „Je ich plná polička, zle sa z nich utiera prach,“ doberá si ho manželka. Na majstrovstvách sveta sa Anton Miklovič nezúčastňuje, konajú sa totiž len v záprahoch na krátke trate. Stredne dlhé trate sú od 20 do 40 kilometrov a dlhé merajú 60 až 70 kilometrov. Preteky sú hotová veda. „Psi majú predpísanú povinnú záťaž, ktorá predstavuje päť až sedem kilogramov na jedného. Povinná je aj výbava – postroje, jedlo pre psov, varič, nádoby na kŕmenie, stan, mapa, kompas, oblečenie a podobne. Samozrejme, takú vzdialenosť neprejdete naraz, preto sú preteky etapové. Povinnou súčasťou je bivak – človek aj so psami prespí na určitom mieste a ráno sa pokračuje ďalej,“ približuje Anton Miklovič. Na Slovensku patrí medzi jednotky aj podľa počtu huskyov. Hoci u nás je 60 až 70 registrovaných pretekárov, väčšinou súťažia so štyrmi, maximálne šiestimi psami. „Môj aktívny tím má osem členov, ostatní štyria sú už buď starí, alebo ešte primladí na to, aby mohli súťažiť.“

Mašér z Brestovian má doma plnú poličku trofejí z rôznych pretekov. Foto: mh

Stvorení na behanie
Do Brestovian sa Anton s manželkou presťahovali pred dvomi rokmi. Postavili dom a chlpáčom hneď vedľa vybudovali koterce. Na dvore majú urobený pekný výbeh, no ak sa chcú poriadne prebehnúť, musí ich pán vyviezť autom niekam ďalej. A robí to často. „Toto plemeno je stvorené pre pohyb. Keď behajú, sú najšťastnejší. Trénovať psa je ako trénovať človeka-vrcholového športovca. Aj pes môže mať svalovicu. Postupne sa pridávajú kilometre a záťaž, mení sa ich strava a denný režim.“ Severské chlpáče dostávajú jedlo len raz denne – večer. Mäso a kvalitné granuly im zabezpečia dostatok proteínov a vitamínov.
Kondíciu potrebuje mať aj tréner. „Keď sa dá, chodievam do posilňovne alebo si zabehať. No väčšinou kondíciu získavam pri tréningoch so psami. Keď im chcem sane pri ceste do kopca odľahčiť, bežím za nimi. To, že sa namáham aj ja, šetrí na pretekoch dôležité sekundy až minúty času.“
Mushing je o súhre človeka a záprahu. Človek musí dokázať psov dobre natrénovať a nakŕmiť a počas jazdy ich musí vnímať. „Keď zistím, že spomalili, povzbudím ich povelom. Majú to radi a reagujú na to. Hoci nie vždy poslúchnu na slovo,“ smeje sa Anton. „Husky je obzvlášť tvrdohlavé plemeno. No už zistili, že neposlúchnuť im nepomôže. Dôležité je vytrénovať lídrov svorky, ktorí potom vedú ostatných. Rýchlosť však závisí od tímu ako celku. Záprah je totiž taký rýchly, ako jeho najpomalší člen.“
Za úspešný výkon svojich zverencov odmení piškótami alebo kostičkami. „Najväčšou odmenou je pre nich pochvala. Vtedy cítia, že som s nimi spokojný, a spokojní sú aj oni.

Zo saní dáva mašér záprahu povely a povzbudzuje ho. Foto: archív Antona Mikloviča

Členovia rodiny
„Deti zatiaľ nemáme, ak nerátam týchto dvanásť štvornohých,“ žartuje Anton. „Samozrejme, že ich rozoznám. Každý z nich je úplne iný, vzhľadom aj povahou. Štyria alebo piati majú modré oči, jeden mandľové a ostatní tmavohnedé. Väčšinou sú sivo-čierni, len Lucky je celý biely,“ ukazuje na modrookého huskyho so zvláštnymi ušami. Vraj mu ich ohrýzla mama, keď bol ešte šteňa. Severských psov chová už šestnásť rokov, za ten čas v jeho chovnej stanici Polárna hviezda prišlo na svet 120 šteniat. Prvých štyroch-piatich si kúpili, ostatných odchovali. „Každému vrhu dáme mená, začínajúce sa na rovnaké písmeno abecedy. Ideme od začiatku a už sme na N.“ Najstarší Awan má štrnásť rokov, najmladší Neo len pol roka. Prví sú už pochovaní. Psíci u Miklovičovcov dožívajú. Nedávajú ich preč, ani keď už sú starší.

Krásni severskí huskyovia sú najšťastnejší vtedy, keď môžu byť v pohybe. Foto: archív Antona Mikloviča

Pán je len jeden
Rodák z Bučian je živnostník, psom však venuje takmer všetok voľný čas. „Nemôžeme ísť ani na dovolenku. Je problém nájsť niekoho, kto by sa o nich postaral.“
K svojej záľube sa dostal postupne. „Odmalička som športoval, ako šestnásťročný som sa dal k horolezcom. Kolega mal psa huskyho a to ma inšpirovalo, keďže ako dieťa som mal rád knihy od Jacka Londona. Aj ja som si jedného zohnal, aby ma mohol potiahnuť na lyžiach. Z jedného boli o chvíľu dvaja a už to išlo. Známy, ktorý sa venuje psím záprahom, mi poradil, ako na to, niečo som vyčítal z knižiek. Ale väčšinou som na to prichádzal sám, inštinktívne.“
Do rozbehnutého vlaku nastúpila pred ôsmimi rokmi aj Petra, keď sa s Antonom spoznali. Teraz mu pomáha a záprah zvládne viesť aj sama. „Spočiatku boli ku mne apatickí, ale teraz ma berú ako tú, ktorá sa s nimi mazná. Poslúchajú ma len vtedy, keď sa im zachce. Pán je stále len jeden,“ dodáva s úsmevom.
 

12. 02. 2011 00:00