Laco Lučenič vedel, ako zatvárať komunistom huby

Rozhovory

Laca Lučeniča (58) pozná každý. Čiernovlasý dobrák s dlhou ofinou prehodenou cez oči. Spolupracoval dlhé roky s Mekym Žbirkom, jeho piesňam dával vždy punc dokonalosti. Sám má na konte niekoľko sólových albumov, prvé tri vyšli nedávno v reedícii.

Lacovi Lučeničovi chceli v rodnom Cíferi postaviť sochu. Foto: Michal Hlavatovič

Hoci dnes ich počúvajú len fajnšmekri, Laca to nemrzí, pretože podľa neho je lepšie byť nižšie, ako na vrchole. Z vrcholu sa totiž dá ísť len dolu.
 

Ste rodák z Cífera, ale už dlho žijete v Bratislave. Ťahá vás vôbec ešte niečo do vašej obce aj napriek tomu, že sa tam takmer všetko zmenilo?
- Už dlho plánujem utrhnúť si dva dni a zájsť si na všetky miesta, ktoré súvisia s mojím fantastickým detstvom. Odkedy sa skončilo, odvtedy naň spomínam. V Cíferi žijú moji príbuzní, strávil som tam každé prázdniny až do osemnástich rokov. Vzťah k nemu zostáva nemenný, hoci mnoho vecí už dnes vyzerá inak, mnoho ich neexistuje.

Keď ste účinkovali ako porotca v SuperStar, miestni fanúšikovia si vás chceli symbolicky ukradnúť. Plánovali vám postaviť sochu.
- Bral som to ako recesiu a pôsobilo to na mňa dosť bizarne. Okrem toho, ak by som to bral vážne, Cíferu by som sa tým zaviazal a musel by som pre obec urobiť skutočne niečo veľké.

Práve v SuperStar ste zažili druhý vrchol popularity, ale s tým, že na rozdiel od boomu v osemdesiatych rokoch tu už úradoval bulvár. Dalo vám to zabrať?
- (Smiech.) Lenže už za komunistov tu bola verejná mienka, ktorá ho dokonale nahradila. Stačilo, že som si dal do ucha náušnicu, nafarbil vlasy, obliekol dlhý kabát, a niekto povedal: To je somár a zhýralec, má každý deň štyri baby. Takéto rýchlokvasené názory pramenili z nedostatku informácií.

Takže vás komunisti naháňali preto, ako vyzeráte?
- To nie. My sme mali výhodu, že Miro Žbirka vedel riešiť problémy, ktoré vznikali, veľmi perspektívne. Vydali sme album s piesňou na text vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka Jesenná láska. Toto komunistom zatváralo huby a do istej miery som si tak mohol dovoliť aj veci, ktoré režim provokovali.

Ale Čierny kvet ste nakoniec museli premenovať.
- To už šlo mimo mňa. Nejaký blbec si vysvetlil, že čierny kvet je symbol, ktorý nemá v socializme čo robiť. Kvet mal byť biely a hotovo.

Lenže keď Ďuro Černý nahral začiatkom deväťdesiatych rokov túto skladbu s pôvodným textom, už nikoho neoslovila.
- Mne samému, keď som ju počul, to krčilo uši. Asi som si zvykol na pôvodnú verziu, neviem. Tá nová vznikla už za iných okolností a vtedy je to jedno. Biely kvet v danej dobe splnil svoj účel. To ostatné už bolo len zadosťučinenie.

"To, čo dnes lezie z rádií je totálny prúser," hovorí Laco Lučenič. Foto: Michal Hlavatovič

Ako teda vznikali hity? Šli ste do štúdia s jasnou predstavou, že toto pôjde von ako singel?
- Mojou úlohou nebolo nahrávať hity. Ale spôsob, akým Meky tvoril piesne, to predurčoval. Robili sme album s dvanástimi piesňami, kde bolo osem potenciálnych hitov.

S Mekym ste sa stretli v Moduse, kde spievala aj Marika Gombitová. Vy ste jej produkovali prvé tri platne. Ste ešte v kontakte?
- Už päť rokov sa mi s ňou nepodarilo spojiť. Utiahla sa do seba. Plánovali sme niečo nahrať, dohodli sme sa, no po dvadsiatich štyroch hodinách už bolo všetko inak. Pri Marike treba rátať s veľkou dávkou nevyspytateľnosti. Do poslednej chvíle nie je jasné, čo bude.

Odohrali ste obrovské množstvo koncertov. Platilo za socializmu aj na Slovensku Sex, drogy, rokenrol?
- V našich podmienkach len prvé a posledné. (Smiech.) U nás na to nebola klíma. Samozrejme, muzikantský život bol divoký. Dievčatá v šatni a podobne. Ale v istom momente to buď muzikanta prestane baviť, alebo si z toho urobí cirkus.

Alkohol zrejme tiež tiekol prúdom.
- Mal som obdobie, keď som pred koncertom vypil dva panáky. Raz sa stalo, že som nemal možnosť si ich dať, a ostal som nervózny. Vtedy som sa zľakol, že predsa toto nemôže ovplyvniť môj výkon na pódiu. Takže s alkoholom som dosť skoro skončil a do dnešného dňa som abstinent. Nedávno som sa zbavil aj závislosti od cigariet.

Po páde komunizmu množstvo populárnych skupín aj spevákov doslova padlo na hubu. Predaje platní šli dolu, návštevnosť koncertov klesla.
- Bolo neprirodzené, aby v 14-miliónovej krajine Žbirka alebo Elán predávali 350 tisíc platní, pričom vo svete sa robila výborná muzika. Mnohým postavám československej popmusic toto preceňovanie uškodilo a nakoniec ich posadilo na zadok. U nás to bol výsledok nemožnosti dostať sa k iným, ako domácim nahrávkam.

Šesťdesiate roky symbolizuje aj silná pieseň. To dnešným mladým kapelám chýba.
- Ale to sme ich naučili my! Vyrastali na tom, čo hrali rádiá a žili z toho štandardu, čo do nich hustili. Výsledok väčších nárokov sa k nim nedostal. To, čo dnes lezie z rádií, je totálny prúser. Najhranejšia pieseň sa vo väčšine prípadov zaručene nerovná tej najkvalitnejšej.
 

12. 02. 2011 00:00