Softbalistky sa hecujú spevom, chalani to nemôžu počúvať
Softbal
Čierne mraky zahnali. Trnavský softbal sa o budúcnosť báť nemusí. Už v apríli by mali Panthers pokrstiť nové ihrisko na Základnej škole na Bottovej. Navyše, v klube pracuje množstvo zapálených ľudí, ktorí odovzdávajú nastupujúcim generáciám všetko.
Lucia Kováčová a jej softbalistky. Horný rad zľava: asistentka trénerky Monika Čambálová, Henrieta Zacharová, Simona Machová, Nikola Kalická, asistentka trénerky Dagmara Bartovičová, Kristína Gavurová, Paulína Ilčíková, Petra Sokolovská, Katarína Fajnová, Veronika Haladová, Zuzana Fajnová, Elizabet Gajarská, Ema Galbavá, Sabrina Chrenková, Monika Sabová, Patrícia Grmanová, Kristína Bohunická. Foto: Ján Král
K takým patrí i trénerka žiačok Lucia Kováčová. Dvadsaťdvaročná poslucháčka personálneho manažmentu na bratislavskej Ekonomickej univerzite sa venuje kategórii žiačok. Počas hráčskej kariéry získala s Trnava Panthers sedem titulov. „Dvakrát ma vyhodnotili ako najlepšiu hráčku Trnavy. Nepovažujem sa však za špičkovú softbalistku. Skôr som tímova hráčka, ktorá potiahne, keď treba.“
Po zranení ramena sa naplno venuje už len trénerstvu. Pod gesciou má štrnásť mladých dievčat. „Ťahúnkami tímu sú Elizabet Gajarská a Nikola Kalická. Postupne sa však vypracovávajú na výborné softbalistky aj ďalšie,“ pochvaľuje si Lucia Kováčová.
Práca s mládežou je náročná. Trénerka neraz rieši okrem športových záležitostí aj otázky, ktoré sa softbalu dotýkajú len okrajovo. Dievčatá intenzívnejšie vnímajú výsledky, pri prehre sa neraz objaví i slzička. „V trénerstve je aj kus psychológie,“ hovorí Lucia. Navyše, aj mladým softbalistkám sa už pomaly zapaľujú lýtka. „Keď mali pred nami tréning bejzbalisti, bol problém dievčatá odháňať od dverí, aby chalani vôbec mohli vyjsť a my začať tréning. Nečakala som, že u malých detí sa môže diať niečo podobné,“ uškrnie sa Lucia.
Súžitie softbal – bejzbal funguje v Trnave bez problémov. Kluby sa rešpektujú, mnohé softbalistky si dokonca našli priateľov práve medzi trnavskými Angels. Výnimkou nie je ani Lucia. Pravda však je, že na zápasy chodia povzbudzovať skôr pantherky bejzbalistov, než naopak. „Chalanov strašne irituje, že si počas stretnutí spievame. Neznášajú to. Je to náš spôsob hecovania, oni majú iný. Keď sme hrali naraz zápasy vedľa seba, boli úplne hotoví a vraveli, že to sa nedá počúvať,“ smeje sa.
Na tréningu poslúchajú dievčatá Luciu na slovo. Foto: Ján Král
Lucia rada spomína na hráčskej časy, keď absolvovala viaceré turnaje v zahraničí. Imponovalo jej najmä Taliansko. „Vycestovali sme tam viackrát, vždy sme nabrali nové skúsenosti, vycibrili si techniku hry a videli, že softbalová Európa je na vyššom leveli.“ Ako hlavná trénerka zatiaľ márne čaká na ligový primát. „Veľmi po ňom túžime už štyri sezóny. Naposledy sme ho získali pred štyrmi rokmi, to som bola ešte asistentkou trénera. Celú sezónu hráme dobre, vyhrávame, no vo finále chytíme syndróm ako slovenský hokejisti, keď nastúpia proti Čechom, a nejde to. Náš obvyklý súper Apollo má na rozdiel od nás v tíme aj chalanov. V žiackej lige je to dovolené. Tí majú tvrdé odpaly a naše dievčatá, keďže sme čisto ženský klub, majú pred tým veľký rešpekt.“
Verí však, že majstrovský úspech príde už v najbližšej sezóne. Pomôcť k tomu môže aj nové ihrisko, na ktorom by chceli hrať už prvé jarné stretnutia. „Veľmi by nám pri finalizovaní ihriska pomohla finančná podpora sponzorov a poukázané dve percentá z daní,“ hovorí. „Veľkú prácu na štadióne odviedol šéf klubu Igor Baranovič a správca areálu Jozef Prodaj. My sme chodievali na brigády. Antuka je vyrovnaná, stoja základy striedačiek, klubu, aj tribún. Chce to ešte malé úpravy, ale ak sa nič nepokazí, na jar bude v prevádzke,“ dodáva optimisticky Lucia.
Nuž, držíme palce!
16. 02. 2011 00:00
