Severná veža Hrubého kostola bola pôvodne samostatnou stavbou

Na ulici

Na svojej bádateľskej ceste ulicami starej Trnavy sa skupinka milovníkov dejín tohto slávneho mesta dlhšie zdržala v Kostole sv. Mikuláša. Z úst svojho sprievodcu františkána Georgia sa chcú o gotickej stavbe dozvedieť čo najviac. Spoločne si pozreli najstaršie vyobrazenia chrámu, no dóm si aj po preštudovaní starých zápisov a po nedávnom pamiatkarskom prieskume naďalej zachováva svoje tajomstvá.

Na obrázku horiaceho chrámu v Stoličnom Belehrade vidno podobné operáky ako na Hrubom kostole. Reprofoto: Laco Šebák

„Do mozaiky obrazu kostola a jeho dejín prispelo niekoľkými črepinkami aj odstránenie zvlhnutej omietky,“ začal svoje rozprávanie Georgius. „Odkryté murivo severnej podvežovej kaplnky, zhotovené škárovaním, prezradilo, že ide o najstaršiu časť nového farského kostola. Spoločne s nedávnym zistením, že najstarší zvon bol odliaty v prvej polovici 14. storočia, posúva začiatok gotickej novostavby či postupnej prestavby pôvodného románskeho kostola hlbšie do dejín. Impulzom mohlo byť jeho poškodenie požiarom, ktorý vypukol v meste v čase vlády Karola Róberta. Stavbu za panovania jeho syna Ľudovíta pozastavila čierna smrť, mor, ktorý vyhubil polovicu obyvateľov Európy. Epidémia sa približne každé desaťročie vracala po ďalšie obete.“

Bez strechy
Georgius sa počas svojho monológu pohrával s prehliadačom obrázkov. „Na ilustráciu nám znovu poslúžia niektoré zo 147 miniatúr Obrázkovej kroniky budínskeho farára Marka von Kalta. Napísal ju práve v čase budovania nášho kostola za vlády Ľudovíta z Anjou. Presne tak ako na tomto obrázku mohla vyzerať pôvodná severná veža trnavského Kostola sv. Mikuláša - štvorhranná stavba na boku jeho priečelia, nezastrešená, aby hlahol zvona bolo počuť čo najďalej. Zvonením sa zvolávalo na omšu a pripomínalo čas na denné modlitby. Hlas zvona znel aj pri požiarnom poplachu, upozorňoval na podozrivých príchodzích a mal tiež zaháňať búrku a lámať blesky.
Pamiatkari si všimli, že táto veža pôvodne nebola spojená s murivom priečelia. Vznikla teda skôr, ešte pred postupnou prestavbou kostola. S jeho novými múrmi už vyrástla aj južná veža. Tá je vybavená aj kamennými chrličmi dažďovej vody i štíhlymi ihlanmi - fiálami. Spočiatku slúžila zrejme ako pozorovateľňa, nezabúdajme, že mestskú strážnu vežu na hlavnom námestí začali stavať až o vyše dvesto rokov neskôr.“
 

Štefan a tie druhé
„Na rozdiel od staršej sestry ukončili južnú vežu cibuľovitou kopulou,“ pokračoval mních. „No od počiatku, na rozdiel od severnej veže, jej prízemie tvorilo súčasť kostola. Pred vyše piatimi rokmi pamiatkari na časti ešte neodstránenej vlhkej omietky našli pod novovekou vrstvou namaľovaný kríž v kruhu. Ide o takzvaný konsekračný kríž, v tomto tvare používaný v stredoveku pri vysviacke kostolov. Kruhov bolo spolu dvanásť ako apoštolov, namaľované bývali na stenách svätyne, lode, niekedy i pri východe z kostola.
Kupola tejto veže získala svoju nadstavbu až v čase, keď sa uvažovalo o výstavbe pozorovacej veže na námestí. Vtedy zastrešili aj severnú zvonicu, do ktorej umiestnili dva menšie, smrtné zvony. Skoro jednotonový zvon sv. Štefan v roku 1567 presťahovali na súčasné miesto v južnej veži, zároveň k nemu pribudol nový, dvojtonový zvon sv. Barbora, o šestnásť rokov bol uliaty dvakrát ťažší zvon sv. Mikuláš. Päticu zvonov dopĺňali ešte dva, ktoré počas I. svetovej vojny zrekvirovala armáda. Na tretiu, strednú vežu kostola nateraz zabudnime, možno šlo o pozostatok románskeho kostola, možno o zámenu miest u rytca Hoefnagela. Podobu dvojvežového priečelia s nerovnako vysokými vežami, ktorá bola výsledkom prestavieb iniciovanej arcibiskupom Mikulášom Oláhom, nám pomerne verne zanechal na drevoryte z roku 1658 rytec Portten. Na vedute z titulnej strany kalendára, ktorú sme si ukázali minule, sa do jeho obrázku síce nevošla svätyňa, zato na nej vidíme severnú bočnú loď, okná, medzi nimi oporné piliere - operáky.“
 

Pôvodný výzor prvej veže ešte bez kupoly. Reprofoto: Laco Šebák

Unikátne opory
Mníchovo zaujímavé rozprávanie pokračovalo: „Portten zachytil Kostol sv. Mikuláša už po jeho ďalšej veľkej prestavbe z čias kardinála Petra Pázmaňa. Kostol bol vtedy rozšírený do oboch strán pridaním siedmich bočných kaplniek a zväčšenej sakristie. Aj tu v podstreší kaplniek došlo nedávno k niekoľkým zaujímavým objavom. Nejde len o letopočet 1618 v čerstvej omietke, ktorý potvrdzuje čas Pázmaňovej veľkej prestavby kostola. No najprv si pozrime ďalšiu miniatúru z Obrázkovej kroniky.
Miniatúra znázorňuje požiar kostola v Stoličnom Belehrade. Pre našu mozaiku môžu byť zaujímavé aj tie dve ďalšie veže, ktoré mohol mať pri spoji lode a presbytéria aj náš kostol, no všimnite si tie oblúkové operáky. Ich vrchné časti nevidno, sú skryté pod strechou bočnej lode. Na celom území dnešného Slovenska sa takéto opory stavieb našli iba v Bardejove, no tam šlo o dodatočné riešenie statiky pôvodného kostola. Kostol sv. Mikuláša v Trnave však tieto opory, po tri na každej strane, vyrastajúce zo steny hlavnej lode a oblúkom premostené s vencom bočných lodí, má od svojho vzniku! Ich horné časti sú skryté v podkroviach nad kaplnkami. Spodné oblúky, prenášajúce tlak do zeme, už asi neuvidíme, sú vmurované do priečnych stien barokových Pázmaňových kaplniek. Pre vašu lepšiu predstavu tu je ďalší Marekov obrázok z jeho kroniky. Osobne ma na ňom fascinuje ten žeriav.“ Pokračovanie nabudúce 

LACO ŠEBÁK

16. 02. 2011 00:00