Lucia Duchoňová nahrala album nominovaný na Grammy za tri a pol dňa

Tí sú naši

Mezzosopranistka Lucia Duchoňová (34) je určite ako na ihlách. O pár dní vyhlásia víťaza najprestížnejšej svetovej hudobnej súťaže, Grammy. Je nominovaná v kategórii najlepší klasický spevácky výkon. Tvrdí, že víťazstvo by v jej živote veľa nezmenilo. Akurát by ju viac poznali aj doma na Slovensku.

Lucia Duchoňová nikdy nebola zamestnaná. Sloboda jej vyhovuje. Foto: archív Lucie Duchoňovej

„Je to pre mňa šok,“ píše Lucia z Johannesburgu. „Na niečo také som ani nepomyslela. Samozrejme, s nomináciou je spojený určitý posun v mojej kariére. Ešte pred ňou som si našla nového agenta, nominácia mu teraz pomôže v práci. Prišli aj nové ponuky. A či to zmení môj život? Asi nie, aj doteraz som žila dosť chaoticky.“ Koncertná speváčka často cestuje z miesta na miesto, veľa dní trávi v hoteloch v cudzích mestách. Na tomto bláznivom živote jej vraj robí najväčší problém neustále balenie a vybaľovanie. Teraz v Johannesburgu si popri práci naplánovala jeden voľný deň. Chystá sa na safari. „Ale niekedy žiadny voľný čas nemám,“ priznáva. „Ak áno, tak sa ako prvé prejdem pešo po meste, pozriem si najzaujímavejšie pamiatky, v zlom počasí ocením wellness a saunu. Potom doháňam nevybavenú mailovú poštu. Rada sa vraciam do Lisabonu, to mesto má v sebe čosi magické. A, samozrejme, do Bambergu, kde som začínala v zbore Bamberských filharmonikov. Je to krásne malé bavorské mestečko s úžasným starým centrom, dobrým pivom a super ľuďmi.“

 
Slobodná
Luciini rodičia sa spoznali a zaľúbili v speváckom zbore Technik. „Mamička spievala soprán, ocko tenor a mňa namiešali ako mezzosoprán,“ usmieva sa Lucia. U nich doma sa spievalo často. Svoje prvé verejné vystúpenie absolvovala Lucia ešte ako škôlkarka v Trnave. „S kamarátom sme recitovali na nejakom úrade. Dostali sme čokoládu, a kým nás doviezli naspäť do škôlky, boli sme čokoládoví až za ušami,“ smeje sa. Hoci medzitým vyrástla, dospela a rozbehla sa do veľkého hudobného sveta, stále sa považuje za Trnavčanku. To sa vraj nikdy nezmení. „Spomínam si na karnevaly v kaviarni Krym, lampiónové sprievody, prvomájový pochody, korčuľovanie na zimáku a v Kamenáči, sánkovanie v tehelnej jame. Na mojich osem rokov na ZUŠ a trápenie sa za klavírom, zborový spev, Canticu Novu...“ Aj na konzervatórium som šesť rokov dochádzala z Trnavy. Nechcelo sa mi preč. Mala som tu zázemie, rodinu, kamarátov, priateľa a vokálnu skupinu Kruhy.“ 
 

Umelkyňa neustále cestuje z miesta na miesto. Foto: archív Lucie Duchoňovej

Aj bublinky
Babka jej kedysi povedala, že cirkusantku v rodine nechce. Lucia teda namiesto konzervatória zamierila na gymnázium Angely Merici. Neskôr vyštudovala bratislavské konzervatórium a JAMU v Brne. Už na akadémii spievala v profesionálnych zboroch v zahraničí. Neskôr začala vystupovať sólovo. Tendenciu zamestnať sa ako „normálny“ človek vraj nikdy nemala. „Možno preto, lebo som nebola úspešná na predspievaniach do divadiel,“ uvažuje. „Zostala som v koncertnej brandži a tam neexistuje pevné miesto, ak nefungujete v stálom profesionálnom zbore. Byť na voľnej nohe mi celkom vyhovuje. Aj keď sa musím viac obracať, som slobodnejšia.“
Ako sa môže mladý umelec presadiť vo svete klasickej hudby a spevu? „Nesmie čakať, že skončí školu, a potom sa niekde uplatní,“ rezolútne tvrdí Lucia. „To je už neskoro. Už počas štúdia musí chodiť na konkurzy, koncertovať. Spevák sa nestane spevákom získaním diplomu. Niekto nepotrebuje dlho študovať. Dôležitý je talent, šikovnosť, vnímavosť, flexibilita, podmienky, áno, aj šťastie, chuť pracovať, prijímať kritiku, posúvať sa dopredu, hlad po nových veciach. Umelec by sa nemal nechať ukolísať momentálnym pocitom dokonalosti. Vtedy podľa mňa začína stagnovať. Dôležité je aj nenechať sa odradiť a vedieť sám seba dobre odhadnúť. Na čo mám, čo sú moje slabé a silné stránky, kde môžem zaujať.“ Lucia vie, že stále musí na sebe veľa pracovať. Okolo čaká veľa spevákov, ktorí by radi získali jej miesto. Jej méta je vždy dobre zaspievať aktuálny koncert a vedieť, že nabudúce to môže byť ešte lepšie. Má rada Bacha a Händela, tam sa cíti doma. Mozart ju dostal tým, že je to ťažký oriešok, hoci vyzerá a znie veľmi ľahko a prirodzene. Predtým si myslela, že jej hlas nie je dosť veľký na niektoré veci, napríklad na Mahlera. Ale – v poslednom čase jej začali ponúkať aj tie. Napreduje aj vďaka tomu, že stále navštevuje hlasového pedagóga. Hoci školy má už dávno za sebou a koncertuje na najznámejších svetových pódiách. „Telo a hlasivky sa menia. Starneme, telo mení svoju veľkosť, mení sa nám nálada, počasie je každý deň iné. To všetko ovplyvňuje aj hlas a moju prácu s ním. Raz technicky trochu odbočím a môže to spôsobiť problém, ktorý odstraňujem potom dlhší čas,“ vysvetľuje Lucia. „Preto je nevyhnutné nechať sa raz za čas skontrolovať.“ Speváčka pokojne pije bublinkovú vodu a nijako špeciálne sa o hlasivky nestará. Žiadne surové vajíčka. Len necháva hlasivkám oddych. Keď sú unavené, snaží sa málo rozprávať.

Spevák a jeho hlas sa trvalo menia a vyvíjajú. Foto: archív Lucie Duchoňovej

Adekvátny honorár
Na Slovensku Lucia veľmi nevystupuje. Naše publikum podľa nej nemá záujem o klasickú hudbu a umelcov, ktorých nepozná. „Akoby sme sa báli širokého rozhľadu,“ uvažuje. Hnevajú ju poznámky divákov, že vstupné na koncerty je drahé. Vtedy myslí na to, koľko priemerná slovenská rodina vyhodí na fastfoody a prečo sú v nedeľu parkoviská pred nákupnými centrami preplnené. „Umelec predsa investuje do prípravy na koncert more času. Musím sa naučiť hudbu a texty. Hudba príde rýchlo do hlavy, ale musím si zaplatiť klaviristu, ktorý so mnou dielo naštuduje. Všetko musím vybrúsiť technicky. Niektoré veci sadnú ako uliate, s inými telo bojuje. Áno, musím muziku doslova napasovať na svoje telo, pracujem predsa svalmi. Ak nerozumiem textom, musím zaplatiť niekoho, kto mi ich preloží. Niekedy aj jazykového poradcu, ktorý ich so mnou naštuduje, aby som mala stopercentnú výslovnosť. Náklady na oblečenie ani nerátam. Vo väčšine prípadov si umelec sám hradí cestu a ubytovanie, pri veľkých koncertoch aj vizáž a kaderníka. Máme jednu klavírnu skúšku s dirigentom, jednu skúšku s orchestrom, generálku a koncert. A nakoniec treba odrátať percentá pre agentúru. Takže z honoráru mi veľa neostane.“ Preto by Luciu potešilo, keby si slovenské publikum vážilo prácu umelca a nesťažovalo sa na vstupné, ak zaň dostane kvalitu. „Aj na festival a capella hudby Zoom+, ktorý sme pred tromi rokmi v Trnave rozbehli, sa snažíme pozývať kapely na vysokej úrovni. Požadujú adekvátny honorár a ja im ho chcem dať, lebo viem, že predvedú kvalitnú šou.“

Neter známeho speváka Karola Duchoňa spieva už od škôlky. Foto: archív Lucie Duchoňovej

V nahrávacom štúdiu
V správnej chvíli na správnom mieste, tak charakterizuje Lucia vznik albumu Canto a Sevilla, nominovaného na tohtoročnú Grammy. Po koncerte Händelovho oratória Alexander´s Feast za ňou prišiel človek z nejakej firmy a povedal, že sa mu páčil jej spev. A že keby mala záujem, mohli by sa pobaviť o sólovej platni. Debatovali asi štyri mesiace. Až jej raz pustil starú nahrávku Joaquina Turinu.
Tá Luciu očarila. Zohnala noty, preložila texty, na jednom koncerte zažila dirigenta Celsa a hneď vedela, že tento Brazílčan je vhodný pre ňu aj pre Turinu. Pracovala s hlasovou pedagogičkou, absolvovala dve veľké klavírne skúšky s dirigentom. Asi rok po tom, ako si Turinu po prvý raz vypočula, stála v nahrávacom štúdiu. Na cédečko mali tri a pol dňa. A zdá sa, že ich využili fantasticky.

MARIANNA WOLFOVÁ

27. 02. 2011 00:00