Po vode sme šírili slávu borovičky
Tí sú naši
Hovorilo sa o ňom, že je najmenším dunajským kapitánom. Je rekordérom. Pred ním a ani po ňom nikto toľko rokov nevelil vyhliadkovým lodiam. Štefan Burín sa na dôchodok odsťahoval domov do Trstína.
Doma v Trstíne. Celý život sa hojdal na vlnách Dunaja. Dnes chodí po pevnej zemi. FOTO: Michal Hlavatovič
Trstín je jeho domovom, aj keď sa narodil vo francúzskom Oise. „Môj otec bol aj v cudzineckej légii,“ spomína. „V roku 1933 tam naši odišli za robotou. Za prvej Československej republiky v Nádáši, ako sa Trstín vtedy volal, veľa príležitostí na zárobok nebolo. Ľudia odtiaľto odchádzali. Aj s bratom sme sa narodili vo Francúzsku. Keď sme sa vrátili, brat už mal šesť rokov a ja vyše roka. Brat chodil do prvej triedy ešte tam. V druhej triede mal potom problém. Po Slovensky rozumel, ale odpovedal iba po francúzsky,“ smeje sa. „Škoda, že nás rodičia neučili ďalej ten jazyk.“
Nebola to sranda
Pišta začal chodiť do školy v Smoleniciach, kým postavili školu v Trstíne. Už tam ich chodili angažovať rôzni náborári, aby získali učňov. „Z vtedajšej Dunajplavby k nám prišiel jeden strojník. Bol to mohutný chlapík v uniforme so štráfikmi až po plecia. To sa zapáčilo mne a ešte jednému odtiaľto. Dostali sme sa do Železničného učilišťa štátnych pracovných záloh, kde boli aj triedy budúcich lodníkov. Kamarát z Trstína bol mamičkiným maznáčikom a dlho nevydržal. Utiekol po dvoch týždňoch. Ja som zostal. Mali sme tam prísny režim. O deviatej sme museli byť na internáte. Kto prišiel neskoro, musel sa do budovy driapať cez okienko sprchárne.“
Ešte počas učenia sa dostal na bočnokolesovú loď Fatra. „Bola tam skvelá posádka. Naučili nás doslova všetko. Bocman bol prísny, ale vedel,“ hovorí s úctou. „Človek je skôr zvedavý. Najprv ma to veľmi bavilo, a potom to bola už riadna makačka. To som pochopil najmä na vlečných člnoch. Vtedy ešte vrátky neboli a museli sme ťahať z vody ťažké oceľové laná len ručne. Ani na kotevných vrátkoch neboli motory. Vytiahnuť päťstokilovú kotvu v zime z vody naozaj nebola sranda.“
Plával aj na nákladných lodiach, keď sa rozvádzal, musel zostať v Bratislave. To bol dôvod, prečo prestúpil na osobnú dopravu. Spočiatku si myslel, že to bude iba na chvíľu. Zostal však u nej až do odchodu do penzie. „Kým nákladná doprava bola fyzická záťaž, osobná doprava znamenala nápor na psychiku. Cestujúci sa striedali, mali pripomienky... Raz sme viezli plnú loď do Gabčíkova. Cestou sme vplávali do hustej hmly. Pozeral som v kormidelni do radaru, lebo cez okno som videl iba husté mlieko. Nejakej moravskej babičke sa to nezdalo a všetkým rozčúlene vykrikovala, že oni nič nevidia a kapitán si pokojne čumí do telky. Keby tam aspoň bežal nejaký dobrý film,“ hovorí s úsmevom.
Išlo o život
Na osobnej doprave vydržal dvadsaťsedem rokov. „V lodných bufetoch sme mali všeličo. Patrilo sa ponúknuť aj policajtov a colníkov. Naučili sme ich na to naše. Čo je to becherovka, vedeli, ale borovičku spoznali iba vďaka nám. Ich Was ist das? sa zmenilo na Noch einmal, bitte. Naša pozornosť sa im páčila.“
Na Dunaji sa stávajú aj nešťastné udalosti. Najväčšia havária, ktorú kapitán Burín videl na vlastné oči, bola nehoda osobnej lode Martin. Vyhliadkové plavidlo s viac než stovkou detí na palube vtedy narazilo najprv do pontóna prevozu v bratislavskej Petržalke a vzápätí vzalo so sebou aj dve rýchlolode Voschod a Meteor. Meteor bol zdevastovaný tak, že putoval rovno do šrotu. Martin cez neho doslova prešiel. „Keď sme videli, čo sa deje, strojník okamžite nahodil motory, bocman a plavci vyhodili laná a už sme aj išli pomáhať. Skúšal som sa vysielačkou spojiť s kapitánom Martina, ale nereagoval. Ponúkal som mu, že rýchlo preberieme jeho cestujúcich. Priblížil sa k nemu len prístavný remorkér Muflon a pomohol mu vrátiť sa do osobného prístavu. Našťastie, mohutné teleso lode z moskovskej lodenice tú katastrofu vydržalo. Aj cestujúci a posádka boli v poriadku.“
Inú nebezpečnú udalosť zažil ešte niekoľko rokov predtým skôr na nákladnej doprave, keď v Štúrove narazili vlečným člnom do piliera zvyškov mosta Márie Valérie. „To bola rana. Lano od remorkéra sa, samozrejme, okamžite roztrhlo. Utekal som ku kotevnému vrátku, lebo vlečný čln nemá vlastný pohon. Lenže v tom som na brehu zazrel značku zákazu kotvenia, pretože vo vode bol položený dôležitý medzinárodný telefónny kábel. Museli sme sa nechať uniesť o kus nižšie. Našťastie, aj toto dobre dopadlo.“
Loď pred domom
Počas revolučných dní v roku 1989 bol jediným kapitánom, ktorý bol ochotný vyplávať s osobnou loďou pod Devín a robiť symbolický most medzi Východom a Západom. V tom čase na bol na palube aj Karel Kryl. Pri spoločnom fotografovaní si musel Pišta skočiť po brigadírku, lebo bol na celej lodi naozaj najmenší. Ešte menší než Kryl.
„Zaujímal ma svet. Bol som naň veľmi zvedavý,“ spomína, prečo sa dal na lode. „To, že som musel po rozvode zostať doma s deťmi, ma prinútilo zmeniť filozofiu.“
Osobná doprava bola menej náročná na čas. „Mohol som byť väčšinu večerov doma. Vozili sme všelikoho. Kopu známych ľudí sme videli opitých,“ hovorí so širokým úsmevom. „Od sovietskeho admirála cez Dubčeka až po prezidentov, hercov, spevákov... Papalášov všetkých! To som si nemohol zapamätať.“
Najväčším prekvapením pre Štefana Burína bolo, keď mu pod oknami prednedávnom prešla osobná loď podobná tým, na ktorých začínal. Cez Trstín prepravovali nadrozmerný náklad kamsi na Moravu. „Najprv tu všetko blikalo. Som si myslel, že ide prezident. Vyjdem na ulicu a zrazu loď pred domom. Neveril som vlastným očiam.“
13. 03. 2011 00:00
