Na vežiach Hrubého kostola strážia Trnavu bronzové poklady
Na ulici
Na svojom poznávacom putovaní starými ulicami Trnavy si skupinka milovníkov jej historických pamiatok a dejín urobila dlhšiu zastávku v Kostole sv. Mikuláša. Spolu so svojím sprievodcom, františkánskym mníchom Georgiom sa práve nachádzajú na poslednom odpočívadle južnej kostolnej veže. Od návštevy troch zvonov na najvyššom poschodí ich delí už len strmé drevené schodisko.
Zvon Mikuláš z roku 1583 nikdy neopustil južnú vežu. Zato Barbora od roku 1569 už dvakrát. Naposledy putovala do opravy v roku 2008, práce viedol potomok dynastie zvonolejárov od Brna Petr Rudolf Manoušek. Foto: Laco Šebák
„Okolo zvonov sa všetci naraz nepomestíme,“ odmeral si nás pohľadom Georgius a vzápätí ďalší venoval štyri a polstoročnému drevenému stropu nad nami. „Vystúpim s prvou trojicou, ktorú potom vymenia ďalšie skupinky. Tu vás najprv všetkých oboznámim s niektorými zaujímavosťami. Dva menšie zvony absolvovali pred vyše dvoma rokmi opravu v ďalekom Holandsku, v tom čase ste ich mohli vidieť dolu pri kostole. No najväčší zvon s menom po patrónovi kostola je vo veži už skoro štyristo tridsať rokov. Mikuláš si za toto dlhé obdobie vyžiadal len menšiu opravu na mieste a za 250 rokov staré železné srdce dostal nové. Pri inštalácii dvoch menších, opravovaných zvonov, bol očistený od vtáčieho trusu a kvapiek farby, ktorou maliari v minulosti nešetrili pri natieraní konštrukcie zvonovej stolice. Oceľová, ktorá slúžila od roku 1946, sa však ukázala ako nevhodná. Nová stolica je zhotovená znovu podľa stáročia osvedčeného receptu – z dubového dreva.“
Kráľovi slávy
Georgius zanietene pokračoval: „Možno ani netušíte, aké sú tunajšie zvony vzácne. Asi pred dvanástimi rokmi vo Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave opravovali zvon z bratislavského Dómu sv. Martina. Odlial ho v roku 1670 viedenský majster Baltazár zo známej rodiny Herold. Dva a poltonový bratislavský zvon s názvom Wederin má v najširšej, spodnej úderovej časti priemer 1557 mm. Patrí k piatim najvzácnejším zvonom v Európe. Náš zvon Mikuláš je však od neho ťažší najmenej o tonu, o takmer 20 cm je širší, ale hlavne – o 87 rokov starší, a doteraz nepotreboval väčšiu opravu. No svojím vekom tromfne ostatné v širokom i ďalekom okolí náš najmenší zvon Štefan. Je takisto pôvodný, teda nepreliaty, no nie je datovaný ani podpísaný autorom. Iba na páske pod čepcom má gotickou majuskulou napísané Kráľovi slávy Kristovi prišiel som v pokoji. Ak som dobre vyskloňoval latinský text, ide o smrtný zvon, umieračik. Vo zvonolejárskej dielni v Holandsku bolo nutné na opravu jeho vybitej steny pripraviť navlas rovnakú zliatinu medi a cínu. Chemický rozbor ukázal, že zvonovina rovnakého zloženia sa používala v prvej polovici 14. storočia.
Identický zvon z roku 1340, aj so zhodným nápisom, som našiel v protestantskom kostole v nemeckom Wickenrodte.“ Ako vyplynulo z ďalšieho Georgiovho rozprávania, tretí, stredne veľký zvon Barbora, ako tvrdí zápis z kanonickej vizitácie trnavskej farnosti vykonanej Alexandrom Rudnajom, bol pôvodne odliaty v roku 1567. „Presne v čase veľkej prestavby vrchnej časti tejto veže,“ upresnil mních. „V 19. storočí bol však natoľko poškodený, že Trnavčan Fridrich Vilhelm Fischer ho musel preliať do novej podoby. V rovnakom roku 1874 bola zhotovená aj nová dubová stolica, nahradená po druhej svetovej vojne tou nešťastnou oceľovou. Vďaka Fischerovcom má Trnava aj ďalšie prvenstvo - ich rodinná firma odlievala zvony na Slovensku ako posledná, až do Gottwaldovho znárodnenia. Meno pôvodného autora zvonu Barbora sa už asi nedozvieme. Mohol ním byť hociktorý vandrujúci zvonolejár z Nemecka, hľadajúci príležitostnú objednávku v Uhorsku.“
Vojnové počty
„Majstri tohto remesla sa ako usadení mešťania v trnavských registroch objavujú až v 17. storočí, napríklad Wolfgang, vzápätí Valter Schodler, ktorého zvony sa dodnes zachovali aj v Maďarsku i Rumunsku.“
Ďalšie storočie je na trnavských zvonolejárov už bohatšie, aj na ich zvony, z ktorých niektoré dodnes vyzváňajú nielen v Trnave, ale po celom Slovensku. „Pripomínam, že napriek neľútostnej rekvirácii počas prvej svetovej vojny,“ zdvihol mladý mních prst a pokračoval: „Tam, kde mali tri zvony, nechala armáda jeden, kde bolo päť, nechali vojaci dva. Dodnes na starých zvonoch z 18. storočia v kostoloch a zvoniciach nájdete mená Trnavčanov Michala alebo Mateja Orfandela, Weilanda, Winanda alebo Weingarda Müllerovcov, Karola Filgradera, ktorým prehupneme do ďalšieho storočia ku Kajetánovi Zadlovi. V polovici 19. storočia sa do Trnavy prisťahovala zo Saska rodina s viac ako dvestoročnou zvonolejárskou tradíciou - spomínaní Fischerovci. Najviac práce mali po skončení
1. svetovej vojny. Na mnohých zvonoch z tohto obdobia v okolí Trnavy i na celom Slovensku nájdete podpísanú aj brniansku firmu Rudolfa Manouška. Áno, bol to starý otec Petra Rudolfa Manouška, ktorý nám nedávno opravoval zvony. Jeho dielňu v Prahe zničili pred pár rokmi záplavy, nové priestory si prenajal v Holandsku, kam putovali aj naša Barbora a Štefan.“
Georgius zrazu zmĺkol a spýtal sa na presný čas. Zrejme ho nebolo nazvyš. „Prvá trojica môže ísť so mnou.“ Ako sa poznám, zámerne pôjdem hore až posledný a k tomu mi začnú ešte aj zvony vyzváňať. No veď uvidíte v ďalšej časti.
LACO ŠEBÁK
09. 03. 2011 00:00
