Gotický portál na dóme prekonal aj najsmelšie očakávania

Na ulici

Skupinka cestovateľov dejinami mesta Trnavy sa dnes rozlúči s Kostolom sv. Mikuláša výstupom na jeho južnú vežu. Amatérski bádatelia, sprevádzaní františkánskym mníchom Georgiom, sú zvedaví najmä na najväčší zvon vo veži, zasvätený patrónovi farského kostola. Zvon Mikuláš má takmer štyri tony a odliali ho pred vyše štyristo rokmi. Na rozdiel od svojich dvoch menších súrodencov Štefana a Barbory nikdy neopustil vežu.

Pohľad z chóra do interiéru kostola. Foto: Laco Šebák

„V literatúre sa pri dokončení stavby kostola stretneme s rôznymi letopočtami,“ ozval sa pri naprávaní svojho habitu Georgius. „V zápisoch z roku 1420 už nie sú vyúčtovania stavebného materiálu, iba poznámky o výdavkoch na oltáre. Neskoršie záznamy o nákupe monštrancií sa týkajú už nového vybavenia kostola bohoslužobnými predmetmi, keď pôvodné ulúpili husitské vojská. Husiti ukradli z kostola aj kňazské rúcha, množstvo vína i dve biblie. Manuskripty mali veľkú cenu už vtedy, rukou písaná kniha vznikala rok i viac. Koncom 15. storočia mal kostol na vtedajšie pomery už bohatú knižnicu – štyri tucty kníh. Ukradnuté víno malo cenu osemdesiat zlatých. Ľahko si predstavíme, koľko ho muselo byť, keď za jednu monštranciu zaplatilo mesto zlatníkovi sedem zlatých.“

Z Taliana Trnavčanom
Georgius sa vybral lenivým krokom uličkou medzi lavicami k východu z kostola. Obzerajúc sa do strán na steny kaplniek, nebezpečne prevlhnutých pre vodovzdorné nátery z 20. storočia, pokračoval: „Kaplnky a oltáre sú zvyčajne zasvätené rovnakému patrónovi. Svätca či motív Božieho tela nájdeme aj na príslušnom oltárnom obraze. Viac ako dvesto rokov majú veľké plátna Viedenčana Andreja Mateja Zallingera, usadeného v Bratislave, na ktorých zobrazil Jána Nepomuckého a poslednú večeru. V rovnakom čase pre tento kostol vytvoril maľbu sv. Doroty Salzburčan s talianskymi koreňmi Jozef Zanussi. Tento umelec sa usadil v Trnave, stal sa mešťanom a tu okolo roku 1818 aj zomrel. Jeho diela nájdeme aj v iných trnavských kostoloch a v okolí. Zanussiho podpis je aj na známej trnavskej vedute, zhotovenej v spolupráci s rytcom Augustom Zengerom.“

Archanjel od susedov
Z lode kostola sme vošli do predsiene, z ktorej sa dá vojsť portálmi do podvežových kaplniek. Nakukli sme do severnej s obrazom sv. Michala archanjela. Georgius vravel, že pôvodne zdobil hlavný oltár susedného, už takmer dvesto rokov nejestvujúceho kostolíka. Portál do južnej kaplnky s gotickými oknami do vedľajšej lode i do predsiene bol pôvodný. Pri kamennej nádobe so svätenou vodou v kúte pred východom z kostola sa mních zastavil. „Táto nádoba je stará ako sám kostol. Pôvodne stála vo svätyni a slúžila ako krstiteľnica. Jej vrchnák, zdobený anjelikmi, holubicou a Jánom Krstiteľom sa už nezachoval, iba jeho opis v jednej z vizitácií.“
Vstupná chodba mala dovnútra zaoblené steny. Zrejme preto, že nad ňou kedysi stála stredná veža. Konečne sme vyšli von. Na schodisku sa Georgius ešte raz obrátil k dverám. „Pred šiestimi rokmi bol pri odstraňovaní omietky okolo barokového portálu objavený pôvodný, gotický portál. Vedelo sa o ňom, no že sa zachoval zrejme v celistvosti, bolo veľkým prekvapením.“

Dubová plošina najvyššieho poschodia južnej veže je stále pôvodná. Vznikla v roku 1567 pri nadstavbe južnej veže. Foto: Laco Šebák

Pamiatka na regenschoriho
Niekoľko nedočkavcov sa už pohlo k južnej veži, no Georgius sa na naše prekvapenie vybral opačnou stranou. Zastal pred železným rebríkom, vedúcim k malým dverám v priečelí. „Pôjdete opatrne po jednom za mnou. Všimnite si, že točité schody sa rovnako ako v mestskej veži zatáčajú hore smerom doprava. Útočníci s mečmi boli na takto riešenom schodisku prakticky bezbranní. Obrancovia veže mohli zasa pravačkami do nich veselo rúbať.“ Kamenné schody, chabo osvetlené malým okienkom, nás doviedli na poschodie. Vo veži nad nami bol voľakedy archív kostola. Georgius nás však priviedol na chórus. Hoci vonku bolo len polojasno, vitráž vysokého okna v priečelí nad hlavným portálom žiarila všetkými farbami. Miestnosť s takmer dvesto rokov starým organom bola obložená drevom, na stene visel portrét Mikuláša Schneidra-Trnavského. Majster tu takmer pol storočia pôsobil ako regenschori, teda organista a zbormajster.

Privilégium zvoniť
Georgius zmizol za ďalšími dvierkami v drevenom obložení protiľahlej steny. Opäť holé, studené steny a niekoľko priamych kamenných schodov na plošinu. Za jednými dverami bola iba tma. Odfotil som si ju. Až doma som zistil, že do tmy bolo ponorené podkrovie bočnej lode a južných kaplniek s ukrytými oblúkovými podperami. Kedysi, pred elektronickou érou, z tohto poschodia ťahal za povrazy zvonár, jeho deti a ich privilegovaní kamaráti spomedzi závistlivých spolužiakov. V dubovej plošine nad nami bolo vidieť stopy po štrbine, cez ktorú kedysi viseli laná. Hore viedli už len strmé drevené schody. Veža mala už tvar osemuholníka. Rovnaký tvar mala aj posledná drevená plošina nad nami. Do nášho fučania sa ozval Georgiov hlas: „Toto nad nami je už plošina, na ktorej je položená zvonová stolica. Je to neuveriteľné – nedávny výskum vzorky dubového dreva ukázal, že táto stále zdravá podlaha má už štyri a pol storočia. Hor sa na ňu!“ Pokračovanie nabudúce

LACO ŠEBÁK

02. 03. 2011 00:00