Mesto z križuvatky ciest a dejín na mladej niti

Reportáže

Musím si spočítať, koľko budem mať rokov pri svojej tretej hre na slovenských profesionálnych javiskách, ak dodržím doterajšie tempo. Prvú hru Dobrô družstvo na dožinkoch mi uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi, čiže sa musím dožiť rovnej deväťdesiatky. No paráda.

Michal Jánoš. Foto: Vladimír Kampf

Na trnavskú premiéru som bol mimoriadne zvedavý. Raz mi už hra spravila radosť, keď mi vyniesla 1. cenu v celoslovenskej súťaži Literárneho fondu za rok 2009, ale vtedy porota posudzovala nehybné písmenká. Tie v divadle dostali do rúk mladí tvorcovia na čele s režisérom Ďurom Bielikom a dramaturgom Mirom Dachom, mladá bola scénografka a kostýmová výtvarníčka Katarína Žgančíková i všetci herci. Čo z tej látky ušili, nech posúdi láskavý divák. Udržať dej, rámcovaný tisícročnou históriou mesta „na križuvatke“ a vypovedúvaný slovom, obrazom i hudbou, na pevnej nitke, nebola ľahká úloha. Podľa mňa však ten kabát drží dobre. Keď budem mať deväťdesiat a ponúknem dramaturgii Divadla Jána Palárika svoj ďalší opus, členovia tímu z Parva Romy budú statní päťdesiatnici. To by bolo, keby sme sa zasa stretli pri tom čarovnom kotli, kde sa varí divadelná zábava. Dúfam len, že nebudú pre mňa príliš starí... Benjamín Škreko

Tri srdcové piesne z hry:

Kruhová križuvatka
Na kruhovéj križuvatke
dvíha šandár obočí,
krúži po nej bicyglista,
neví, kedy odbočí.
Dvacat hlavných cést ho láka, vedlajších aj padesát,
kerá vede tam, dze býval za chlapčiska adresát...?
R.: Povecte mi, ludé dobrí,
dze stojí ten malý dom?
Čírný psík tam vyščekáva,
kočka dríme za oknom.
Mosí to byt nékdze blízo,
čujem vónu báleša.
Snád tam ešče nájdem tváre,
keré sa mi potešá...

Na kruhovéj križuvatke
dáva šandár pokuty,
je to mladý nactrážmajster,
ve vyhláške podkutý.
Spraví krátký proces s bláznom,
čo tu mate dopravu,
vypuscí mu šecký duše,
aj tú luckú, bolavú.

R.: Povecte mi, ludé dobrí...

Na kruhovéj križuvatke
kope šandár čepicu:
„Jebloch aj tú vysílačku,
nedočáhne strážnicu!“
Rýchla pomoc – čírný havran? Nactrážmajster netuší,
keho zhánat, ked tu zmírá
živý človek bez duší.

Korzo
Korzo, tu bolo korzo,
z Opusu celý den sa néslo
Je nás jedenást.
Torzo, už ani torzo
tých machrov ve zvonákoch
neopre sa o Krym.
Korzo, pre teba korzo
hádžem sa do gala
a ofinu si mokrím.

V bošku, jedziném bošku
vedzel som rozpaky
aj skryté vášne v tebe nájst.
Trošku, vrácme sa trošku
do časóv, ked tvoj úsmev
nebol ešče svokrín.
V bošku, klíčil v tem bošku
vysoký let aj pády
do hlbokých roklín.

R. 1: Dnes je z korza pešá zóna,
dze sa večer bojíš prejst,
čistý smích a ludská vóna
dávno prišli o povest.
Lampy svícá chima kočkám,
pusto jako po boji,
tu sa slovka sotva dočkám,
nikdo onho nestojí.

Korzo, tu bolo korzo.
Postávam pri veži
jak formanová kobyla.
Lojzo! Odrázu Lojzo!
Došól až z Floridy,
že objat rodný betón.
Korzo, hledá to korzo,
rozlúčku pred Asom,
ked ubíral sa svetom.

Jenkí, už je to Jenkí,
bude ci ruku trást,
no runda by ho zabila.
Tenký, šak býval tenký,
s kameru na pupku
sce korzo točit dzetom.
Jenkí, typický Jenkí,
že mi pár foték pošle
z domu internetom.
R. 2: Budú na nich kofle z Číny,
obrubníky z mramoru,
chýbá len kus človečiny,
nech ho rači zaorú.
Už si na ten obraz zvykám:
lúka jako z dévédé.
Cesta, kerá védla nikam,
spátky k ludom povede.

Vždy
Vždy, keď sa nad Trnavou zmráka
a párik pod baštou už skrýva tma,
uličky odomknú sa pre tuláka,
romantik znovu o čom snívať má.

Mesto ma do náručia láka,
skryjem sa v zákutí či dóme rád,
alebo vychutnávam voľnosť vtáka
vo venci Turčányho promenád.

R.: Majestát kostolov a veží,
fluidum chodníkov,
po ktorých kráčal kráľ,
ale moje srdce stále beží
k bráne,
pod ktorou som
s tebou v daždi stál.

Bernolák za pomník nás schová,
v duchu mraští tvár, ešte si nezvykol,
že nám obom netreba už slová,
dávno
poznáme reč nežných dotykov.

Milujem skoré letné rána,
keď nad Trnávkou spustia drozdy chór.
Nad vodu starý agát hlavu skláňa,
vo vánku akoby si povzdychol.

Opäť raz uzrie toho pána,
ktorý sem chodí hladiť kôru briez,
nech celý parčík svetu vyrozváňa
čo iba ty mi láskou vypovieš.

Hrdý titul CDS – celkom dobrý srandista

Vraj nie ste rodený Trnavčan. Kedy a prečo ste sa usadili v Parva Rome?
- Do piatich rokov som žil v rodných Hrnčiarovciach nad Parnou. Znepáčilo sa mi však, že je to iba jedna zo štyroch poddanských dedín Trnavy, a presťahoval som sa rovno do kráľovského mesta. Lepšie povedané, mesto sa prisťahovalo ku mne. Ležal som sa na korbe na prúžkovaných perinách, hľadel do oblohy a rozkvitnutá čerešňová aleja mi bežala oproti. Zem sa zastavila presne pri malom domčeku na periférii zvanej Kórea, kam som mal namierené. Táto fabrická štvrť dostala meno na počesť vojny, kde sa práve odohrával seriál M.A.S.H.
Boli ste niekedy aj v talianskej Rome? Môžete porovnať s Parvou?
- V naozajstnej Rome som nikdy nebol, ale ani to nie je treba. Môj otec chodil tri roky na saleziánske gymnázium v Turíne a všetko mi porozprával. Napríklad že ako stredoškoláci hrali v Ríme futbal proti klerikom, jeden unikal po krídle a tato mu pristúpil reverendu. Klerik dal gól iba v gatiach a rozhodca ho neuznal, lebo nemal na sebe kompletný dres. Alebo išiel vlakom cez Alpy a koľajnice boli vysekané do skaly. Tato napľul do doliny a keď vlak prešiel serpentínou, chytil padajúcu slinu do čapice. Dá sa teda povedať, že o Taliansku viem skoro všetko. Zato v Parva Rome žijem už vyše päťdesiat rokov a neviem o nej nič. Preto som napísal o nej hru, aby som sa aspoň niečo dozvedel.
Čím je podľa vás Parva Roma jedinečná?
- Na úsvite našich dejín bolo v Uhorsku iba jedno mesto, podliehajúce priamo kráľovi, a to Stoličný Belehrad. Hneď po ňom dostala od Bela IV. podobné výsady Trnava. Ešte predtým ju ako osadu vlastnila jeho neter Konštancia Uhorská, manželka českého kráľa Přemysla Otakara I. a matka Václava I., ktorá ju dala obohnať hradbami. Potom defilovali Trnavou ďalší králi, uzatvárali tu dohody európskeho významu, plodili dedičov i mreli... Povedal som si, nech večne žijú, a aspoň moju obľúbenú Konštanciu som prepašoval aj do deja hry.
Trnavčania, ale aj iní diváci Parva Romy majú byť po predstavení hrdí a spokojní alebo sa majú skôr zamyslieť?
- Ani, ani. Po čom naozaj túžim, je, aby sa schuti zasmiali. Hrdosť, spokojnosť či sebaspytovanie, to sú kategórie, ktoré s radosťou prenechám psychológom. Pre mňa by bolo najväčším vyznamenaním označenie CDS – celkom dobrý srandista.