VIDEO: Trnavský Vrbovčan s podrezaným jazykom spohodlnel

FC Spartak Trnava

Skvelý útočník, strelec par excellence, hráč svetovej triedy. Fanúšikovia Trnavy ho pre svojskú povahu a futbalovú genialitu vždy milovali. Spoluhráč Vladimír Hagara o ňom raz povedal: „Bez Jozefa Adamca by Trnava nikdy nezažila toľko slávy, ako s ním!“

Jozef Adamec vo futbalových exhibíciách stále zabáva svojimi schopnosťami. Foto: Peter Kollár

Keď sa povie meno Jozef Adamec, každému asi napadne spartakovec, ktorý strelil hetrik do siete Brazílie. Aké máte spomienky na góly v sieti kanárikov?
- Boli to krásne emócie. Hetrik do siete Brazílie považujem za výstavný kúsok mojej kariéry. Zháňal som zábery zo zápasu v Slovenskej televízii, naj pražských archívoch, no nikde to nemajú alebo mi to nechcú poskytnúť. Škoda, bola to ozaj čerešnička na torte. Počas kariéry som zaznamenal viacero hetrikov - na klubovej úrovni aj za národné mužstvo. Keď som hral za Slovan, Třincu som raz strelil šesť gólov pri víťazstve 8:0. Mojou náplňou práce bolo vždy strieľať góly. Robil som to od žiakov vo Vrbovom cez ligovú Trnavu až po národné družstvo.
So Spartakom ste získali všetkých päť majstrovských titulov. Čo bolo tajomstvo úspechu vtedajšieho kolektívu?
- Na prvé miesto by som dal Toni-báčiho, ktorý vybudoval úspešné mužstvo. Neskôr sme získali tituly pod Jánom Huckom a Valeriánom Švecom. V dobrom zložení s menšími obmenami sme pokračovali, gro kádra však zostalo a po Malatinského návrate sme získali štvrtý a piaty titul.
Vaša hráčska partia bola jedinou, ktorá dokázala pre Trnava získať titul. Spartak čaká na majstrovský primát už 38 rokov. Vidíte reálnu šancu, že by sa v dohľadnom čase podaril úspešný atak na prvenstvo v lige?
- Bolo by už načase, aby Trnava získala titul. Veľa klubov už ho za slovenskej samostatnosti má, Spartak sa k nemu stále nemôže dopracovať. Pevne verím, že to príde, a čím skôr. Raz za tri až päť rokov by sa mal titul do Trnavy nasťahovať. Fanúšikovské zázemie je tu veľké. Mančaft by spoločnými silami s priaznivcami mohli tento úspech dokázať.
Trnavskí fanúšikovia vedia byť skvelí, ale i nároční a kritickí. Dali i vám za vašej hráčskej kariéry pocítiť menej kvalitný výkon?
- Vtedy nemali toľko šancí na kritiku... Za dvadsať minút sme obvykle vyhrávali dva – tri nula. Spartak mal odjakživa veľa priaznivcov, avšak až naša majstrovská éra spravila z klubu veľkú Trnavu, ktorá má dodnes najvernejších a najlepších fanúšikov. Musia sa samozrejme vyvarovať určitých negatív, ktoré sa nedajú tolerovať.
Česká televízia nedávno odvysielala záznam finále z MS 1962 v Chile. Futbal sa od šesťdesiatych rokoch veľmi zmenil, vtedy bol hravejší, primárne išlo o pobavenie diváka. Súhlasíte?
- Určite. Nebol tak zviazaný taktickými úlohami, nebol stavaný toľko na fyzickej pripravenosti a osobných súbojoch. Hralo sa voľnejšie, na ihrisku dominovalo futbalové umenie. V zápasoch sa ukázala technika, kto vedel ako prihrať, štopnúť loptu, žonglovať. Na trávniku bol na to priestor. Dnes, keď si hráč zle spracuje prihrávku, príde o loptu. Vtedy sa tak nebránilo. Dnešný futbal je upracovaný. Pravda, hráči svetovej triedy si aj dnes dovolia finty, vtedy to ale bežalo po celom svete.
 

K 69. narodeninám Adamcovi tlieskal pred derby celý štadión. Foto: Ivan Kopčáni

V posledných týždňoch ste sa zúčastnili na oslavách narodenín ďalších velikánov československého futbalu Josefa Masopusta a Jozefa Vengloša. Futbalový svet si vás stále veľmi váži. Vnímate to?
- Česi sú v tomto veľmi pred nami. Vedia si spomenúť na mnohých výborných hercov či športovcov, nielen futbalistov. V Českej televízií neraz vidíte celovečerný program venovaný výročiu niektorej z osobností. Na Slovensku niečo podobné nevieme dať dokopy. Navyše, na všetko pozitívne pomerne rýchlo zabúdame, mládeži neukazujeme vzory. Veľmi ma potešila pozvánka na oslavu jubilea Josefa Masopusta, ktorú organizátori spojili s vyhlásením najlepšieho českého futbalistu. Po akcii sme s ďalšími bývalými hráčmi posedeli pri pivečku a futbalových spomienkach. Takéto večery vrátia človeka desať rokov dozadu. Na oslave pána Vengloša sa zase zišla väčšina hráčov zo Slovana, ktorých trénoval v národnom mužstve. S Vladom Weissom sme pospomínali na majstrovstvá sveta v Afrike. Mňa osobne vystúpenie národného mužstva nesklamalo. Postúpilo zo skupiny, a to je veľký úspech.
Okrem toho, že ste boli skvelým futbalistom, preslávili ste sa aj ako búrlivák s podrezaným jazykom. Bola to vaša taktika, ako si získať rešpekt súpera, alebo išlo o emócie plynúce zo zápasu?
- Chcel som vždy vyhrávať. Nie vždy sa to darilo. Občas som musel preto prehodiť slovo so súperom, rozhodcom alebo aj vlastným spoluhráčom. Dirigoval som aj naše mužstvo. K futbalu to patrí. Dnes mi to chýba u futbalistov, akoby mali zalepené ústa. Na ihrisku sa treba pri jednotlivých herných situáciách navzájom upozorňovať. Na súperov som bol zlý, som však hrdý, že za celú svoju kariéru, a to som hral ligu osemnásť rokov, som nezranil jediného protihráča tak, aby musel opustiť ihrisko. Mňa neraz vyniesli s nakopnutými svalmi, poraneným kolenom. Niekoľkokrát ma museli odviezť až do nemocnice. Bol som síce hubatý, s podrezaným jazykom, za deväťdesiat minút som nedal nikomu pokoj, ale nikoho som vážne nezranil.
Emócie vás neopustili ani ako trénera...
- Pri analýze zápasu vidím na ihrisku veľmi veľa. Aj keď spraví futbalista niečo dobre, vždy jestvuje možnosť, ako situáciu riešiť ešte lepšie. Keď hráč zbytočne stratí loptu, a pritom mal tri možné riešenia, ktoré nevyužil, tréner nemôže zostať ticho a musí reagovať. Na jednej strane hráča pokarhám, na druhej ho potleskom povzbudím. Svojím emotívnym prejavom som vždy chcel mužstvu i danému hráčovi len pomôcť.

Momentálne spolupracujete so Šúrovcami, kde odovzdávate trénerske rady. Z Corgoň ligy ste sa ale vytratili. Prijali by ste ešte ponuku na trénerský návrat do najvyššej súťaže?
- Veľmi ťažká otázka. Už som si zvykol na pokojnejší život. Keď sa zase ale pozriem do sveta, vidím, že trénujú aj muži po šesťdesiatke ako Robson alebo Ferguson. Chvalabohu, zdravie mi slúži, po tejto stránke by som funkciu zvládol. Nejako to však už k životu nepotrebujem. Keby bolo treba niekde robiť poradcu a odovzdať rady mladšiemu trénerovi, ako to funguje napríklad v Šúrovciach, na to by som sa dal. Ale na plný úväzok... Niežeby som si na trénerstvo netrúfal, ale asi som už spohodlnel.
Keď už sme v debate pri Šúrovciach, vidíte to tento rok znova na postup?
- Iné nepripadá do úvahy. Šúrovce majú mužstvo, ktoré sa buduje dva - tri roky. Prichádzajú noví hráči, zvyšuje sa kvalita, čo je so stúpaním v súťažiach logické a nutné. Verím, že postup sa Horses vydarí.
Nechýbate takmer na žiadnom zápase Spartaka. Čo hovoríte na momentálnu úroveň slovenskej ligy?
- Nebudem sa vracať k minulým ročníkom. Úvodný zápas jari so Slovanom ma však zaujal svižnosťou, hoci vysokú kvalitu sme v stretnutí nevideli. Slovanisti ukázali, ako sa hrá smerom dopredu, využívali kolmé prihrávky, boli iniciatívnejší. Naša liga nemá najhoršiu úroveň. Každá liga má zhruba päť dobrých mančaftov, ktoré dominujú nad ostatnými. To isté platí o našej súťaži. Máme štyri kvalitné mužstvá a tie mútia vodu.
Aký je súčasný Spartak a čo mu chýba, aby hral prvé husle v boji o titul?
- Ak budem vychádzať z posledného zápasu so Slovanom, nesúhlasím s niektorými individuálnymi vecami. Herný prejav jednotlivcov pôsobil zviazano, mali by sme si dovoliť viac v osobných súbojoch, ísť do súpera dôraznejšie, dovoliť si obísť protihráča kľučkou, prešprintovať ho. To mi chýba u našich futbalistov. Možno to príde časom, máme ešte len začiatok sezóny. Rád by som však videl viac ofenzívy. Za mojich hráčskych čias sa viac ťahali útoky po krídlach, každá kontra bola rýchla, na nič sa nečakalo. Teraz hráme do plných, zo zabezpečenej obrany. Dobrá defenzíva je v poriadku, nesmie sa však zabúdať, že zápasy sa vyhrávajú gólmi.
Zrejme to je aj o kvalite momentálneho kádra...
- Ťažko hovoriť o kádri. Sú kluby, ktoré si môžu dovoliť kúpiť hráča, a kluby, ktoré si nemôžu dovoliť kúpiť kohokoľvek. Môžu si ale vychovať vlastných. V Trnave je základňa dobrá, máme z čoho čerpať. Samozrejme, že jedného – dvoch dobrých futbalistov musí mužstvo kúpiť. To je zákonité. Na druhej strane treba ale vychovať i vlastných. O to je mužstvo potom silnejšie. Nemôžeme len plátať diery s hráčmi z iných klubov, ktorých výkonnosť nie je na požadovanej úrovni.
Ktorý hráč z ligy vám po futbalovej stránke imponuje?
- Na Slovensku pôsobí viacero hráčov, ktorí si zaslúžia obdiv. Mne imponoval hernou stránkou Jež zo Žiliny, ktorý ale prestúpil do Poľska. Mal prehľad, dobrú prihrávku, mužstvo vedel podirigovať i takticky.
V novembrových voľbách si vás Trnavčania zvolili za poslanca do mestského zastupiteľstva. S čím vstupujete do mestského parlamentu?
- V rámci možností a pravidiel chcem podporiť šport v meste. Určite sa budem snažiť, aby v Trnave dostal zelenú. Musíme sa snažiť, aby deti zaplnili ihriská a telocvične. Samozrejme, nejde len o futbal, ale i o ďalšie športy. Deti potrebujú pohyb. Zásadou každého človeka by malo byť, aby pritiahol aspoň jedného priateľa k športovaniu.
Počas nášho rozhovoru sa pri vás pristavilo množstvo známych, aby vás pozdravili. Gratulantov k sobotným 69. narodeninám ste teda asi mali požehnane...
- Oslavoval som na etapy. Vo štvrtok chodievame pravidelne hrávať futbal s partiou, spoločne sme si dali slávnostnú večeru. Pred futbalom som sa stretol s ďalšou skupinou kamarátov a v pondelok som mal zraz s dôchodcami. Samozrejme, nechýbala oslava v rodinnom kruhu.
Na Predsilvestrovskej futbalovej šou ste bavili počas exhibície starých pánov zaplnenú halu svojimi futbalovými finesami. Kedy vás uvidíme v akcii najbližšie?
- Pravdepodobne cez veľkonočné sviatky. Zvykneme vtedy hrávať exhibičné zápasy. Ak sa v zdraví dožijem, na budúci rok by som rád oslávil okrúhle jubileum aj futbalovým duelom.
Čo si do nasledujúceho roku želáte?
- Zdravie pre celú rodinu a život bez stresov.
 

Za trénerskych čias na lavičke nikdy neobsedel. Foto: FOTO4F

Kto je Jozef Adamec
Hatrlo, ako ho prezývajú, sa narodil 26. februára 1942 vo Vrbovom. Na konte má sedem federálnych titulov, z toho päť získal so Spartakom a dva s Duklou Praha. V lige odohral 328 zápasov a strelil 138 gólov. V reprezentačnom výbere ČSSR nastúpil 44-krát, súperovu sieť napol 14-krát. Zúčastnil sa na majstrovstvách sveta v Chile (1962) a Mexiku (1970). Počas kariéry pôsobil okrem Trnavy aj v Dukle Praha, Slovane Bratislava, Slovane Viedeň. Trénoval mnoho klubov, z najvýznamnejších Banskú Bystricu, Inter Bratislava, Bohemians Praha, Zlín, Dunajskú Stredu, Prešov, Slovan Bratislava a niekoľkokrát trnavský Spartak. V rokoch 1998 – 2001 viedol reprezentáciu Slovenska. Momentálne pre Spartak vyhľadáva talenty a pomáha Šúrovciam ako šéftréner. S manželkou Annou, bývalou československou reprezentantkou v basketbale, majú synov Jozefa a Stanislava a dcéru Janu.

Syna zbil predlžovačkou
„Otec bol fantastický futbalista, jeho hetrik do siete Brazílie je nezabudnuteľný,“ začal rozprávanie syn Stanislav. Ako tatko je vraj Jozef Adamec veľmi pokojný a doma rozdáva dobrú náladu. V živote na deti nedvihol ruku. Len raz. A to si zlízol za svoju lumpáreň práve Stanislav. „Keď som mal šestnásť, povedal som rodičom, že ideme z gymnázia na tri týždne do Znojma. Lenže do autobusu som nenastúpil, namiesto toho sme si s kamarátom kúpili motorku a išli na chatu na Bukovej. Spolužiačkam som dal za úlohu, aby poslali k nám domov zo Znojma pohľadnicu. Keď už som mal byť týždeň v Znojme, prevalilo sa, kde skutočne som. Otec došiel za mnou, strašne ma tam zbil, až som pred ním utekal do jazera. Po ceste domov mi ešte dával facky v aute. Samozrejme, nedali mi ani nedeľný obed a dostal som ešte bitku predlžovačkou. Ale to bolo len jediný raz, viac som si nič podobné nedovolil. Doma u nás vládla z otcovej strany vždy pohoda,“ smeje sa nový športový riaditeľ Spartaka, ktorý má za sebou perné dni. „V ostatných dňoch som mal veľmi veľa. Preberal som agendu po Martinovi Stanovi, začínala sa sezóna, blížilo sa derby. Voľný víkend po zápase som si veľmi vychutnal, po dvoch týždňoch som nevytiahol päty z domu,“ dodal Stanislav Adamec.
 

09. 03. 2011 15:58